Najlepší hokejisti od A po Z – Mike Vernon

Viacero dobrých hokejistov nosilo v NHL priezvisko začínajúce sa písmenom „V". Na počudovanie, veľa legendárnych brankárov malo priezvisko začínajúce sa práve týmto písmenom, no aj pár hráčov v poli si zaslúži aspoň zmienku.

V – Mike Vernon

Obranca Carol Vadnais odohral v NHL 1087 zápasov a získal v nich 587 bodov. Dvakrát sa tešil zo Stanley Cupu. Útočník Pat Verbeek absolvoval v NHL 1424 zápasov so ziskom 1063 bodov. Jeho najväčším úspechom zostáva Stanley Cup s Dallasom Stars z roku 1999. Nazbieral až 2905 trestných minút a v NHL si vyslúžil prezývku „malé klbko nenávisti“. Je jediným hokejistom v histórii NHL, ktorý dokázal nastrieľať viac ako 500 gólov a zároveň nazbierať viac než 2500 trestných minút.

A dostávame sa ku štyrom, všetkým veľmi dobrým brankárom. John Vanbiesbrouck odchytal v NHL 882 zápasov a vyhral 374 z nich, čo z neho robí najúspešnejšieho amerického brankára v NHL. Získal Vezina Trophy, zahral si v troch zápasoch All-Star a viedol tím Floridy Panthers do historicky jediného, aj keď neúspešného finále Stanley Cupu, keď „vymyslel“ slávne hádzanie krýs na ľad. S USA vyhral striebornú medailu na Kanadskom pohári. Georges Vézina síce v súčasnosti nemá práve ohurujúce štatistiky, no v časoch, keď hral NHL, patril medzi najlepších. Nie náhodou je po ňom pomenovaná trofej pre najlepšieho brankára v sezóne, ktorá sa udeľuje od roku 1927 až dodnes. Od roku 1910 do roku 1925 odchytal 327 zápasov v rade a Montreal Canadines (v NHA a neskôr NHL) počas 15 rokov nemal iného brankára.

Bol prvým brankárom v histórii, ktorý dosiahol v zápase čisté konto a prvým, ktorý získal bod za asistenciu. V roku 1945 bolo do Siene slávy uvedených prvých deväť mien a Georges medzi nimi nechýbal. Dvakrát, v rokoch 1916 a 1924, doviedol Montreal k Stanley Cupu, čo boli zároveň vôbec prvé dva Stanley Cupy pre tento dnes legendárny klub. Rogie Vachon odchytal v NHL 795 zápasov, z ktorých bolo 355 víťazných. Vyhral Vezina Trophy a s Montrealom trikrát Stanley Cup. S Kanadou vyhral v roku 1976 Kanadský pohár. Zaujímavosťou je, že počas celej kariéry nikdy nedostal gól z trestného strieľania a bol prvým hráčom v histórii Detroitu, ktorý zarábal viac ako milión dolárov na sezónu. Do čias Jonathana Quicka, o ktorom ste mohli čítať v jednej z predošlých častí seriálu, držal takmer všetky brankárske rekordy LA Kings a niektoré mu zostali dodnes.

Na prvom mieste tohto rebríčka sa tak ocitol ďalší brankár, Mike Vernon, ktorý predčil Vachona hlavne tým, že v roku 1997 získal Conn Smythe Trophy, keď doviedol Detroit Red Wings k Stanley Cupu. K tomuto úspechu pridal ešte jeden pohár v drese Calgary. Zo 781 zápasov vyhral 385 a pripísal si na svoje konto aj William M. Jennings Trophy a päť účastí v All-Star Game. S Kanadou má aj striebro z Majstrovstiev sveta a bronz z Juniorských majstrovstiev sveta.

Horkosladké začiatky

Mike sa narodil priamo v Calgary, kde aj zažil väčšinu času svojej hokejovej kariéry. Už od útleho veku štyroch rokov sa usadil na pozícii brankára. Podľa jeho slov to má na svedomí jeho mama Lorraine, ktorú pokladá aj za svojho prvého trénera. Vždy, keď šli hrať hokej s inými deťmi, tak vravel: „Vyberte si Mikeyho, on bude v bráne.“ Jeho otec Martin bol pracovníkom na stavbe a prezidentom hokejovej asociácie južného Calgary. Práve tam začal Mike svoju juniorskú kariéru za tím Calgary Canucks v AJHL, neskôr pôsobil vo WHL v tíme Calgary Wranglers. Hneď v prvej sezóne nastúpil na 59 zápasov, z ktorých vyhral 33 a svoj tím doviedol až do neúspešného ligového finále, kde Wranglers prehrali v siedmich zápasoch. V lete si ho do svojich radov v druhom kole draftu 1981 vybral práve miestny klub NHL, Calgary Flames, no na debut v NHL si musel počkať. V sezóne 1981/1982 sa vrátil k juniorskému klubu. Za svoje výkony si vyslúžil miesto v All-Star tíme sezóny, samozrejme, dostal Del Wilson Trophy pre najlepšieho brankára sezóny a bol zvolený aj za najužitočnejšieho hráča sezóny vo WHL. Vtedajšie pravidlá povoľovali požičanie brankára víťazného tímu sezóny, a tak bol Vernon poslaný k Portland Winter Hawks na Memorial Cup, kde však k triumfu nepomohol.

Po turnaji nastúpil na jeden zápas už neexistujúcej CHL (Central Hockey League), ktorý bol jeho prvým profesionálnym seniorským zápasom. V ďalšej sezóne zmietali brankárov Clagary zranenia, a tak 12. decembra zažil svoj debut v NHL. Ten však nebol veľmi vydarený a inkasoval 6-krát predtým, ako bol nahradený druhým brankárom. V tej sezóne ho žiadal na Memorial Cup tím Lethbridge Broncos, no Vernon účasť v tomto tíme odmietol a pripojil sa opäť k Portlandu, ktorý bol najväčším rivalom Broncos. Tí ho nazvali špinou. Vernon však spravil dobre, vyhral všetky tri zápasy a svoj tím doviedol k triumfu v Memorial Cupe, ktorý bol vôbec prvý tak pre Winter Hawks, ako aj pre americký tím. Vernon získal Hap Emms Memorial Trophy pre najlepšieho brankára turnaja. Nasledujúcu sezónu strávil v už spomínanej CHL v tíme Colorado Flames a odchytal jeden zápas aj v NHL, ktorý prehral. Vzhľadom na to, že Calgary potrebovalo pripraviť hráča na NHL, odchytal ďalšiu sezónu už v AHL v tíme Moncton Golden Flames. Tá však bola viac ako neúspešná, keď zo 41 štartov vyhral len desať, s priemerom inkasovaného gólu na zápas na úrovni 3,94.

Aj preto bol v nasledujúcej sezóne až štvrtým brankárom na „farme" a časť sezóny odohral aj v IHL v tíme Salt Lake Golden Eagles. Vernon však dostal opäť šancu v Calgary, ktoré doňho vkladalo obrovské nádeje. V exhibičnom zápase proti Dynamu Moskva doviedol Clagary Flames k víťazstvu. Flames v tom čase v lige prehrali už 11 zápasov v rade, a tak prišiel čas zistiť, či Vernon dokáže byť budúcou jednotkou v tíme. Počas dvoch mesiacov v prvom tíme neprehral Vernon zápas, na ktorý nastúpil od začiatku. Aj napriek tomu, že do toho času odchytal v NHL len 21 zápasov, Vernon dostal šancu byť brankárskou jednotkou v play-off v sezóne 1985/1986. Tím doviedol až do finále, no tam Flames padli na Montreale s Patrickom Royom v bráne.

Definitívny vstup do NHL

Nasledujúcu sezónu tak už začínal ako jednotka. Vyhral 30 zápasov v sezóne, keď medzi všetkými brankármi skončil tretí. V ďalšej zaknihoval 39 víťazstiev, pričom viac mal iba Grant Fuhr. Svoj tím doviedol k Prezidentskej trofeji a zachytal si v zápase All-Star. Sezóna 1988/1989 bola jednou z najlepších pre Calgary aj Vernona. Flames získali druhú prezidentskú trofej v rade (a doteraz poslednú). Aj keď v hlasovaní o Vezina Trophy skončil druhý za Patrickom Royom, v play-off hviezdil, aj keď v prvom kole sa Flames natrápili s Vancouverom, keď potrebovali až siedmy zápas. V ňom sa udial jeden z najslávnejších momentov jeho kariéry, keď v predĺžení chytil súperov samostatný nájazd a umožnil tak neskorší víťazný gól Flames. Tento moment bol neskôr nazvaný zákrokom, ktorý umožnil vyhrať pohár. Calgary sa totiž postupne po víťazstvách nad Los Angeles, Chicagom a Montrealom tešilo z prvého a doteraz jediného Stanley Cupu.

Aj napriek tomu, že Vernon vyhrával väčšinu svojich štartov a chytal v zápasoch All-Star, bol často kritizovaný fanúšikmi za to, že púšťa veľa lacných gólov. Po ich inkasovaní ho neváhali hocikedy vypískať. Útoky dokonca smerovali fanúšikovia aj na jeho rodinu, ktorá bola nútená prestať navštevovať zápasy. To Mike komentoval slovami: „Musíte mať naozaj hrošiu kožu, aby ste mohli hrať v bráne. Hokejový fanúšikovia sú veľmi emotívni, zanietení. Nemajú radi, keď ich tím dostane gól.“

Výmena z Calgary

To všetko napokon viedlo k tomu, že Flames vymenili Vernona 29. júna 1994 do Detroitu Red Wings za obrancu Stevea Chiassona. Ako bolo neskôr potvrdené, Flames sa pokúšali o hráčovu výmenu už v sezóne dozadu. V Detroite príchod skúseného Vernona privítali aj z dôvodu jeho vplyvu na mladého Chrisa Osgooda, ktorému mal pomôcť zdokonaliť sa. Hneď v prvej sezóne v novom tíme vyhral ďalšiu Prezidentskú trofej a pomohol prebojovať sa až do finále, pre Detroit prvého po 29 rokoch. Červené krídla však padli v štyroch zápasoch na „diabloch" z New Jersey. Po sezóne sa obe strany začali naťahovať na novej zmluve, čo napokon viedlo až k arbitráži. Napokon Vernon podpísal dvojročnú zmluvu, ktorej podmienky neboli zverejnené. Osgood a Vernon sa stali stabilným brankárskym duom v bráne Red Wings a získali William M. Jennings Trophy pre brankársky tandem s najmenším počtom inkasovaných gólov.

V nasledujúcej sezóne robil Vernon Osgoodovi dvojku, no tréner Scotty Bowman ho určil za jednotku v play-off v roku 1997. Vernon trénera nesklamal, vyhral 16 z 20 štartov pri priemere 1,76 inkasovaného gólu na zápas, získal Conn Smythe Trophy a Detroit doviedol k Stanley Cupu po dlhých 42 rokoch. Detroit, v pozícii, keď mal pretlak brankárov, sa rozhodol Vernona vymeniť 18. augusta 1997 do San Jose za dve draftové voľby. Tam strávil dve sezóny, pokým nebol spolu s draftovou voľbou vymenený na Floridu za Radka Dvořáka. Aj keď tím doviedol do play-off a v základnej časti vyhral 18 z 34 zápasov, po sezóne bol uvoľnený na Expansion Draft, keď v roku 2000 prichádzali do NHL Columbus Blue Jackets a Minnesota Wild. Vybrala si ho Minnesota, no okamžite ho vymenila do Calgary za Dana Cavanaugha a voľbu v ôsmom kole draftu.

Návrat domov a ukončenie kariéry

Po návrate do rodného mesta si vtedy 37-ročný brankár rozdelil sezónnu porciu zápasov na polovicu s mladíkom Fredom Brathwaitem. Zo 41 štartov však Vernon vyhral len 12, a tak sa v ďalšej sezóne 2001/2002 postavil do brány len v 18 prípadoch. Aj tak dokázal vyhrať len dva z nich. Po sezóne sa s vedomím, že najlepšie roky jeho kariéry sú už minulosťou, rozhodol 22. septembra definitívne ukončiť kariéru.

V historických tabuľkách NHL mu patrí s 385 výhrami 13. miesto a v Calgary držal do príchodu Miikku Kiprusoffa prakticky všetky rekordy. Doteraz si drží tímové rekordy v počte zápasov play-off a víťazstiev v play-off. 7. februára 2007 Calgary slávnostne vyradili jeho dres s číslom 30 len ako druhému hráčovi v histórii klubu. V roku 2010 bol uvedený do Alberta Sports Hall of Fame. V roku 2011 pri príležitosti Herritage Classic si zachytal v tradičnom poobednom zápase veteránov klubov. Člen Siene slávy, Glenn Hall, pokladal Vernona za jedného z najlepších brankárov svojej doby: „Vždy som pokladal Granta Fuhra za najlepšieho a taktiež si myslím, že Vernon bol druhý len o veľmi málo.“ Sám Vernon priznal, že vo vývoji mu veľmi pomohlo sledovanie Fuhra a Roya. Na začiatku sa brankár so štýlom hry známym pod názvom „stand-up“ pomaly preorientoval na štýl „motýľ“. Svoju nevýhodu malého vzrastu len so 175 centimetrami kompenzoval rýchlym pohybom a reflexami.

S manželkou sa Mike oženil v roku 1994 tri dni po výmene do Detroitu. Majú spolu štyri deti: dcéru Ameliu a synov Matthewa, Johna a Williama. Žijú spolu v Calgary, no vlastnia dom aj v meste Invermere v Britskej Kolumbii. Po ukončení kariéry sa Vernon dodnes venuje práci s nehnuteľnosťami.