Prezidenti NHL a ich prínos pre ligu

Ešte predtým ako tu bol Gary Bettman, ešte predtým, ako tu bola jeho pozícia komisára, stáli na čele NHL prezidenti. Ich éra trvala od vzniku súťaže do roku 1993 a dokopy sa v tejto pozícii vystriedali piati. My si ich teraz pripomenieme.

NHL má svoje korene v Národnej hokejovej asociácii, ktorej sekretárom v čase rozpadu bol Frank Calder. Ten s podporou väčšiny majiteľov vycítil príležitosť, predral sa do pozície prezidenta NHA a nakoniec stál aj pri zrode Národnej hokejovej ligy. Preto bol aj jej prvým prezidentom. Potom ho nasledovali Red Dutton, Clarenca Campbell, John Ziegler a Gil Stein.

1. Frank Calder (1917-1943)

Calder bol prezidentom, ktorý mal veľkú autoritu a ktorému sa len zriedka protirečilo. Ukážkou jeho sily bol štrajk hráčov Hamiltonu Tigers v roku 1925. Iný prezident by sa snažil s nimi dohovoriť, on im rovno dal každému pokutu 200 dolárov a tiež ich suspendoval.

Napriek jeho povahe sa uskutočnil za dlhé roky len jeden pokus o jeho zvrhnutie. V sezóne 1932/33 ho inicioval majiteľ Chicago Black Hawks Frederic McLeughlin. Rada guvernérov ho však nepodporila.

Po Calderovi je nazvaná trofej pre najlepšieho nováčika sezóny a má to svoj dôvod – v roku 1933 začal osobne vyberať najlepšieho zelenáča ročníka. Vo svojej funkcii zotrval až do 4. februára 1943, keď zomrel na následky infarktu.

2. Red Dutton (1943-1946)

Dutton prevzal kompetencie prezidenta na dočasnej báze po smrti Caldera, pretože bol obľúbený medzi hráčmi a Rada guvernérov cítila, že ho môže pohodlne ovládať. Následne bol dvakrát presvedčený, aby v pozícii zotrval, ale nakoniec úrad opustil po troch rokoch. V roku 1946 prenechal post svojmu vtedajšiemu asistentovi Clarenceovi Campbellovi a išiel sa venovať naplno svojim obchodným záujmom. Za jeho odchodom bolo aj správania majiteľov ostatných tímov, ktorí boli proti tomu, aby postavil v newyorskom Brooklyne arénu. ú chcel využiť pre znovuzrodenie tímu New York Americans, ktorý pred vojnou odkúpil.

3. Clarence Campbell (1946-1977)

Campbell krátko po nástupe do funkcie riešil veľký problém, keď sa odhalilo, že dvaja hráči, Billy Taylor a Don Gallinger, tipovali zápasy NHL. Nekompromisne ich zo súťaže vyrazil. Do pamäti sa však viac zapísal v roku 1955 suspendovaním super hviezdy Mauricea Richarda na posledné tri zápasy základnej časti a celé play-off po tom, čo udrel čiarového rozhodcu Cliffa Thompsona.

Už ako člen Siene slávy bol Campbell zodpovedný za prvú veľkú expanziu. V roku 1967 tak liga zdvojnásobila počet svojich tímov. Vďaka svojej pracovitosti tiež dokázal udržať ligu nažive, hoci konkurenčná WHA lákala hráčov na lukratívnejšie zárobky. Za tieto prínosy kluby NHL vytvorili dodnes známu trofej Clarence S. Campbell Bowl a v roku 1974 po ňom pomenovali aj jednu z dvoch konferencií.

4. John Ziegler (1977-1992)

Ziegler, prvý Američan v tejto pozícii, bol prezidentom ligy v čase, keď sa rozpadala konkurenčná WHA. Aj on bol súčasťou rozhodnutia, že NHL v roku 1979 medzi sebou privítala tímy Edmonton Oilers, Winnipeg Jets, Hartford Whalers a Quebec Nordiques. Pred jeho koncom, v roku 1991, sa liga rozšírila aj o tím San Jose Sharks.

Ziegler sa stal v roku 1984 držiteľom Trofeje Lestera Patricka a o tri roky neskôr bol uvedený do Siene slávy. Jeho koniec prišiel v roku 1992, keď vyvrcholil konflikt medzi ligou a hráčmi desaťdňovým štrajkom. Okrem iného sa týkal aj delenia bonusov, dôchodkov bývalých hráčov a delenia ziskov z predaja hokejových kariet.

Jeho prínos bol aj pre bezpečnosť ligy, lebo nosenie prilby urobil povinným. Jeho omylom bolo presvedčenie, že v NHL nikdy nebudú hrať hráči zo Sovietskeho zväzu a že hráči NHL nikdy nebudú hrať na olympijskom turnaji.

5. Gil Stein (1992-1993)

Najkratšie pôsobiacim a aj posledným prezidentom bol Gil Stein, ktorý často navštevoval zápasy a ochotne robil rozhovory pre televíziu aj iné médiá. Počas jeho úradovania sa liga rozšírila o tím Ottawa Senators. Okamžite po nástupe urobil rošády medzi rozhodcami a zobral na seba zodpovednosť za disciplinárne konania. Práve on sa postaral o to, že sa suspendovaní hráči museli vzdávať svojich platov. Jeho cieľom bolo dostať hráčov NHL na olympiádu v roku 1994, ale pre námietky majiteľov neuspel.

Jeho životnosť v pozícii prezidenta bola ohrozená hneď od začiatku, pretože majitelia tímov začali hľadať prvého ligového komisára. A hoci o tento post mal záujem aj on, nakoniec sa postavil na stranu Garyho Bettmana, ktorý sa ním stál už 1. februára 1993. Úrad prezidenta sa definitívne skončil 1. júla rovnakého roku.