Zrada a klamstvo v NHL: Alan Eagleson a jeho pád z vrcholu na dno

Sám ho nikdy nehral, ale stal sa jedným z najmocnejších mužov v ľadovom hokeji. Ako sa neskôr ukázalo, jeho cesta na vrchol nebola až taká úctyhodná, ako si všetci mysleli. Alan Eagleson spadol z vrcholu na absolútne dno a prakticky aj do zabudnutia.

Príbeh Alana Eaglesona je popretkávaný zradami, manipuláciami a klamstvami. Ako absolvent Torontskej univerzity sa stal prominentným právnikom v Toronte, ktorý hokej vnímal len ako ďalší schodík v jeho kariére.

Vzostup zakončený Rádom Kanady a miestom v Sieni slávy

Najskôr sa stal poradcom Boba Pulforda, hráča miestnych Maple Leafs. Jeho ambíciou bolo vytvoriť hráčsku asociáciu a vďaka kontaktu s Pulfordom si rýchlo uvedomil, že jeho najlepšou šancou bude, keď sa základom jeho sily stanú hráči Toronta. Niekoľkých z nich presvedčil k tomu, aby sa stal ich agentom.

Neskôr spolu s hráčmi Toronta vytvoril skupinu Blue and White, v rámci ktorej sa stretli aj predajca automobilov, predajca šperkov a traja ďalší právnici. Hráči boli vedení k tomu, aby sa vzdelávali v investovaní a využívali svoje peniaze rozumnejšie. Pulford, Bobby Baun, Carl Brewer a Billy Harris dokonca počas hráčskej kariéry vyštudovali vysoké školy. Prví dvaja menovaní boli neskôr aj prvými prezidentmi Hráčskej asociácie NHL (NHLPA).

Hokejový vplyv Eaglesona dramaticky vzrástol, keď sa stal zástupcom Bobbyho Orra v rokovaniach o jeho prvej profesionálnej zmluve s tímom Boston Bruins. Tým otvoril dokorán dvere pre nové odvetvie v hokeji – hráčskych agentov.

Reputácia Eaglesona rástla a pomohlo jej k tomu aj to, že zastupoval hráčov tímu Springfield Indians v spore s majiteľom tímu Eddiem Shoreom, ktorý sa týkal ich práv. Práve to sa stalo základom toho, že Eagleson stál v roku 1967 za sformovaním NHLPA. Prvých 25 rokov bol jej výkonným riaditeľom.

Do jednej dekády sa rodák zo St. Catherines stal jedným z najvplyvnejších ľudí v hokeji i v športe. Pomohol zorganizovať Sériu storočia v roku 1972 a o štyri roky neskôr zorganizoval prvý Kanadský pohár. V 80. rokoch sa hovorilo, že o NHL prakticky rozhodujú len on, prezident John Ziegler a majiteľ Blackhawks Bill Wirtz.

Eagleson bol na pomyslenom vrchole a všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. V roku 1989 bol dokonca uvedený do Hokejovej siene slávy v kategórii budovateľov, čo sa nepodarilo už žiadnemu inému zástupcovi hráčov alebo odborov v hociktorom športe. V rovnakom roku dostal aj vzácny Rád Kanady.

Od klebiet až k odhaleniam a strmému pádu

Okrem toho, že sa snažil presadiť aj v politike, začali v tomto období vznikať obavy z toho, že pracuje ako šéf Hráčskej asociácie, hráčsky agent i hokejový promotér. Hovorilo sa o tom, ako zastrašoval hráčov a začalo sa tiež špekulovať o tom, že ich okrádal o zisky cez dohody, o ktorých nevedeli.

Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia sa hráčski agenti Ritch Winter a Ron Salcer spolčili s Edom Garveym z Hráčskej asociácie NFL a vypracovali šokujúci dokument o tom, ako skutočne fungovala Hráčska asociácia NHL.

Dokument, ktorý bol zverejnený na jednom zo stretnutí asociácie, odhaľoval, že cestovné náklady Eaglesona neboli nikdy kontrolované. To bola však len maličkosť oproti tomu, že si potajomky bral časť ziskov z reklamy a že požičiaval peniaze z dôchodkového fondu svojim priateľom.

Toto okamžitý pád Eaglesona nespôsobilo len preto, že si za tie roky dokázal výkonnú radu asociácie vyskladať tak, že ju tvorili jeho prisluhovači. Nakoniec však v roku 1992 bol predsa len donútený oznámiť svoju rezignáciu.

K tomu prispel športový redaktor The Eagle-Tribune Russ Conway, ktorý v roku 1990 začal pozorne vyšetrovať Eaglesonove aktivity na základe zákulisných rečí, ktoré už počúval dlhšie. Nechcel byť ovplyvnený, a tak si predtým neprečítal správu od Wintera a Salcera.

Conway svoju prácu zakončil v roku 1991 a v septembri bola na svete séria článkov „Prelamovanie ľadov: Intrigy a konflikty vo svete veľkého hokeja“. Bol za ňu nominovaný na Pulitzerovu cenu a zatĺkol ňou klinec do rakvy veľkého hriešnika.

Okrem iného odhalil, ako Eagleson podviedol legendárneho Orra, ktorý vďaka tomu strávil posledné roky kariéry v Chicagu. To mu vraj ponúklo lepšie podmienky ako Boston, hoci pravdou bol opak. Orr tiež vďaka Eaglesonovi takmer zbankrotoval pre dlhy na daniach.

Eagleson si tiež vyžadoval od hráčov podiel z vyplatených poistiek, pretože si ich vraj zaslúžil tým, ako „bojoval“ s poisťovňami. Nakoniec sa zistilo, že vo väčšine prípadov neboli boje ani snahy potrebné a ani sa reálne neuskutočnili.

Charakter Eaglesona odhalilo zistenie, že keď sa muselo v skutočnosti s poisťovňami bojovať, tak hráčsky zástupca nechal svojich klientov v štichu. Týkalo sa to aj obrancu a otca štyroch detí Eda Keau, ktorý po zranení hlavy skončil fyzicky i mentálne postihnutý. Jeho rodine vôbec nepomohol a ani len ho nenavštívil.

Eagleson si okrem iného nechal medzi rokmi 1987 až 1989 preplatiť viac ako 62 000 dolárov na osobné účely. Za peniaze hráčov si kupoval drahé obleky, lístky do divadla či luxusné ubytovanie v hoteloch.

Po tejto sérii článkov sa do Eaglesona pustili aj ďalšie médiá a prišlo aj oficiálne vyšetrovanie zo strany FBI. Nakoniec bol obvinený z 34 prípadov zosnovania trestného činu, bránení výkonu spravodlivosti, sprenevery a podvodu. Bránil sa svojou politickou mocou, ale v roku 1997 bol zo Spojených štátov amerických vyhostený.

V roku 1998 Orr vyhlásil, že ak by nebolo justičného systému v USA, tak by Eagleson nikdy nebol obvinený. V tom istom roku dostal Eagleson na súde v Bostone pokutu 700 000 dolárov za poštový podvod. V Toronte sa o pár mesiacov neskôr priznal k sprenevere a podvodom na Kanadských pohároch v rokoch 1984, 1987 a 1991. Trestom bolo 18 mesiacov väzenia, z ktorých si odsedel šesť.

Vďaka tomuto verdiktu súdu už nikdy nemohol v Kanade vykonávať profesiu právnika. Po tom, čo sa k svojim činom priznal, legendárny Brad Park vyzval Sieň slávy, aby Eaglesona z jej radov odstránila. Pridalo sa k nemu ďalších 18 legiend a uspeli. Krátko na to prišiel aj o svoj Rád Kanady.

Po tomto škandále a prepustení z väzenia zostával Eagleson v úzadí. V roku 2006 s ním urobila rozhovor kanadská televízia po tom, čo na ZOH v Turíne Kanada podľahla Rusku. V roku 2012 bol oficiálne pozvaný na oslavy 40. výročia Série storočia, ale pre protesty Parka, Phila Esposita a Dennisa Hull na ne nakoniec neprišiel.