Legendy NHL: Nedoceňovaný „profesor“ Igor Larionov

Kto by nepoznal slávnu päťku Larionov, Krutov, Makarov, Fetisov a Kasatonov? Jej kľúčovým členom bol center Igor Larionov, ktorý počas svojej bohatej kariéry zažíval úspechy na oboch stranách Atlantiku. My sa zameriame na jeho pôsobenie v NHL.

Igor Nikolajevič Larionov sa narodil 3. decembra 1960 vo Voskresensku z Moskovskej oblasti. V Sovietskej lige debutoval ako tínedžer v ročníku 1977/78. V nasledovnej sezóne už bol pevnou súčasťou tímu Chimik Voskresensk. O rok neskôr nazbieral 45 bodov v 43 zápasoch a zaujal veľkoklub CSKA Moskva, ako aj trénera národného tímu Viktora Tichonova.

V moskovskom klube vytvoril slávny útok, keď sa postavil medzi krídelníkov Vladimira Krutova a Sergeja Makarova. Spolu hrávali s úspechmi aj v reprezentácii. Potom sa k ním pripojili obrancovia Viačeslav Fetisov a Alexej Kasatonov, aby spolu vytvorili obávanú päťku, ktorá dostala meno „Zelená jednotka“ podľa farby dresov, ktoré nosili na tréningoch.

Larionov v 80. rokoch žiaril a na medzinárodnej scéne dosiahol všetky možné úspechy – bol juniorským majstrom sveta, majstrom sveta elitnej kategórie, olympijským víťazom a aj držiteľom Kanadského pohára z roku 1981, v ktorom učaroval severoamerickým fanúšikom i odborníkom. Nové prostredie učarovalo aj jemu.

„Keď som prvýkrát pricestoval do Kanady, do Winnipegu, na náš prvý prípravný zápas pred Svetovým pohárom, uvedomil som si, že jedného dňa sem chcem prísť a hrať tu,“ spomínal Larionov, ktorý nečakal a usilovne pracoval na zdokonalení svojej angličtiny.

Medzitým sa pre svoje otvorené vyjadrenia o túžbe hrať v NHL dostal do konfliktu so sovietskymi predstaviteľmi, ktorí bránili ich hráčom odchádzať do zámoria. Po ôsmich rokoch sa dočkal a bolo mu umožnené pripojiť sa v 29 rokoch k tímu Vancouver Canucks, ktorý ho draftoval v roku 1985 z 214. miesta. Tak nízko len pre neistotu, či bude mať vôbec umožnené sa k tímu niekedy pripojiť. Umožnené mu to bolo aj preto, že sa hokejovému zväzu hodili peniaze, ktoré by za hráčov v NHL zinkasoval.

„Ako chlapec z malého mesta v Rusku som ako každé dieťa v začiatkoch hokejovej kariéry sníval o tom, že budem hrať za tím z môjho rodiska a za reprezentáciu. Nikdy som nemal ani len šancu snívať o NHL, pretože v tom čase bola Studená vojna a ani sme nikdy o tom neuvažovali,“ povedal Larionov o možnosti hrať v NHL.

Spočiatku to osemnásobnému sovietskemu šampiónovi vo Vancouveri nešlo najlepšie a zaostával za očakávaniami. Kým jeho dlhoročný spoluhráč Krutov sa po sezóne vrátil domov, Larionov bojoval, pomaly sa zlepšoval a zvykal si aj na nový spôsob života. V sezóne 1991/92 dostal šancu v prvom útoku s Gregom Adamsom a nováčikom Pavlom Burem. Bola z toho jeho dovtedy najlepšia sezóna, v ktorej v 72 zápasoch nazbieral 21 gólov a 44 asistencií.

Po vypršaní trojročnej zmluvy sa Larionov rozhodol pre návrat na starý kontinent, kde strávil jeden rok vo švajčiarskom Lugane. V sezóne 1993/94 však bol naspäť v NHL, kde už jeho práva cez waiver listinu získalo San Jose. V Kalifornii sa stretol s Makarovom a spolu pomohli Sharks k dramatickému zlepšeniu – žiaden iný tím v histórii nedokázal získať o 59 bodov viac ako v ročníku predtým. Dokonca v prvom kole play-off vyradili „Žraloky“ favorizovaný Detroit.

Práve ten sa stal jeho ďalšou zastávkou v sezóne 1995/96, v ktorej ho San Jose vymenilo za Raya Shepparda. V „Hokejovom meste“ si ho špecificky vytipoval tréner Scotty Bowman, ktorému sa páčila jeho všestrannosť, ofenzívne i defenzívne zručnosti a hokejová inteligencia. Hneď v úvodnej sezóne si vytvoril svoje kariérne maximá s 21 gólmi a 71 bodmi v 69 dueloch.

V tom čase sa v Detroite vytvorila silná skupina ruských hráčov, ktorí ťahali tím vpred. Skúsených Larionova a Fetisova dopĺňali Sergej Fiodorov, Viačeslav Kozlov a Vladimir Konstantinov. Bowman nechával „Ruskú päťku“ hrať často dokopy ako päťčlennú formáciu, pričom práve Larionov mu tento pre zámorie netypický krok navrhol. Prinášalo to však svoje ovocie pre ich kombináciu rýchlosti a kontroly puku.

V roku 1997 získali Red Wings po dlhých desaťročiach Stanleyho pohár s bilanciou 16-4. Zaujímavé však bolo, že ak formácia bodovala, Detroit mal bilanciu 16-0. Ak nebodovala, tím prehral. Pri oslavách titulu bol Konstantinov zahrnutý v autonehode a už hokej nikdy nehral. Formácii bol teda tiež koniec.

Larionov so svojimi krajanmi pomohol Detroitu aj k úspešnej obhajobe titulu v roku 1998, po ktorej Stanleyho pohár prvýkrát v histórii zavítal aj na územie Ruska. „Profesor“ pôsobil v tíme do leta 2000, v ktorom ako voľný hráč podpísal zmluvu s Panthers.

Na Floride dostal už ako štyridsiatnik možnosť znovu si zahrať s Burem, ale neskočilo to úspechom a pred koncom sezóny bol vymenený naspäť do Detroitu. Tomu pomohol k Stanleyho poháru ešte raz – v roku 2002. Tretí zápas série proti Caroline rozhodol gólom v treťom predĺžení.

Po sezóne 2002/03 to skúsil ešte v New Jersey, kde sa stretol s Fetisovom. Ten bol asistentom trénera Devils. Po nej už na život po hráčskych rokoch mohol myslieť aj Larionov, ktorý zavesil korčule na klinec, hoci si neskôr ešte zahral dva zápasy v nižšej švédskej lige v sezóne 2005/06 za Brunflo IK.

Larionov sa po konci kariéry venoval podnikaniu. Bol známy obľubou v červenom víne, ktoré pil dokonca aj pred zápasmi. Nečudo teda, že sa vrchol práve do vinárskeho biznisu. Hokej však úplne neopustil. Chvíľu pracoval vo vedení SKA Petrohrad a v súčasnosti je v Michigane hokejovým agentom.

Trojnásobný víťaz Stanleyho pohára odohral v NHL dokopy 921 zápasov, v ktorých strelil 169 gólov a nazbieral 644 bodov. V 150 zápasoch play-off pridal 30 gólov a 67 asistencií. Individuálnu trofej nezískal, ale viackrát dostával hlasy na Selkeho trofej pre najlepšie brániaceho útočníka či Trofej Lady Byng pre hokejové džentlmena.

Larionov, ktorý je aj dvojnásobným olympijským víťazom, štvornásobným majstrom sveta a teda aj členom „Triple Gold Clubu“, bol uvedený do Hokejovej siene slávy v roku 2008 ako piaty Rus v histórii.

Z historického hľadiska je v zámorí medzi legendami trochu nedocenený, pretože v lige hrával už ako veterán a nebol príliš nápadný. Svoje najlepšie roky zažil v rodnej krajine, ale aj v zámorí vynikal hrou s rozumom, tvorivosťou a prácou v oslabeniach.

„Igor je jedným z najlepších hráčov, s akými som kedy hral. U mňa je to skutočný hokejový génius. Nemôžem o ňom, ako hráčovi i človeku, povedať dostatok dobrých vecí. Je to úžasný chlapík a nemyslím si, že sa mu dostáva skutočného ocenenia za to, akým skvelým, fantastickým hráčom v skutočnosti bol,“ povedal jeho niekdajší spoluhráč Doug Wilson.

Zdieľať na FB | Nahlásiť chybu Komentáre (4)