Zdeno Chára: Posielali ho na basketbal, stal sa hokejovou legendou

Láska k hokeju tentoraz nevyhrala a Zdeno Chára sa v 45 rokoch rozhodol uzavrieť vo svojom živote hráčsku kapitolu. Pripomeňme si, aká bola jeho cesta od podceňovaného chlapca z malého Slovenska až po legendu, ktorej koncu kariéry sa venuje celý hokejový svet.

Trnistá cesta do NHL

Chára začínal s hokejom v rodnom Trenčíne, kde to nemal ľahké. Nie len preto, že musel hrať v korčuliach o číslo menších, ale aj preto, že ho mnohí odpisovali. Jeden tréner mu dokonca odporúčal, aby išiel radšej hrať basketbal. Čím viac to počúval, tým viac chcel ukázať, že sa daní ľudia mýlia.

Podceňovaný dlháň sa nikdy na podmienky nesťažoval, nepriazeň ho nezlomila a koncentroval sa na svoj cieľ. Po tom, čo neprešiel draftom v roku 1995, si ho o rok neskôr vybrali Islanders z celkového 56. miesta. Aj vďaka tomu, že s prispením agenta Jaromíra Henyša odišiel do pražskej Sparty. Kde ho niektorí fanúšikovia tiež posielali na basketbal.

Urobiť ďalší krok smerom k najlepšej lige sveta sa rozhodol hneď v nasledujúcom ročníku, v ktorom odišiel do kanadskej juniorskej ligy WHL. V Prince George, kde okrem tréningu venoval svoj čas aj brigáde v autoumývarke, si musel vydobyť rešpekt. Na bitky bol vďaka výchove svojho otca, bývalého reprezentanta Československa v zápasení, dobre pripravený.

Chára sa bil často a zdalo sa, že by to mohla byť jeho cesta do NHL. On však nechcel byť len bitkárom. V sezóne 1997/98 už trávil medzi mužmi. Väčšinu sezóny odohral za Kentucky v AHL, no zažil už aj debut v najlepšej lige sveta. Stalo sa tak 19. novembra 1997 v Detroite. Do konca ročníka odohral za Islanders 25 zápasov a prvého bodu sa dočkal 15. apríla vďaka asistencii v newyorskom derby.

Ďalší ročník začal trenčiansky rodák opäť na „farme“ v AHL, tentoraz v Lowelli. Koncom novembra bol povolaný do prvého tímu a už nadobro. 29. januára 1999 strelil svoj prvý gól v NHL pri remíze 4:4 s Phoenixom.

Rozkvet po jedinej výmene v kariére

Chára pôsobil u Islanders predovšetkým v defenzívnej úlohe a v organizácii vydržal do leta 2001, kedy bol súčasťou balíka poslaného do Ottawy za hviezdneho centra Alexeja Jašina. V hlavnom meste Kanady sa z jeho rozvinul obojsmerný bek a postupne aj čoraz väčšou hviezdou.

U Senators strávil štyri sezóny a už v tej druhej si po prvýkrát zahral v zápase hviezd, kde obsadil druhé miesto v súťaži o najtvrdšiu strelu. Po sezóne bol zaradený do prvého all-star tímu a dokonca sa prvýkrát dostal medzi finalistov Norrisovej trofeje.

V kanadskej organizácii si ho obľúbili, no ani to v roku 2006 nepomohlo k tomu, aby sa ho vedenie klubu rozhodlo vzdať a investovalo finančné prostriedky radšej do Wadea Reddena, To sa ukázalo ako chybné rozhodnutie, no pre Cháru sa nakoniec vykryštalizovalo všetko viac než dobre.

Prerod hviezdy na legendu

Chára sa stal neobmedzeným voľným hráčom, ktorý nemal núdzu o ponuky. Nakoniec si za svoje ďalšie pôsobisko vybral Boston, s ktorým sa dohodol na päťročnej zmluve v hodnote 37,5 milióna dolárov. Okamžite bol aj menovaný za kapitána tímu, ktorý mal ambíciu dostať sa z obdobia trápenia.

Bruins stále za sebou nemali prestavbu, a tak sa v prvej sezóne do play-off nedostali a Chára nazbieral pre neho netypických 21 mínusových bodov. Napriek tomu si po druhýkrát zahral v zápase hviezd a prvýkrát vyhral súťaž o tvrdosť strely.

V ďalších rokoch sa sila Bruins zväčšovala a pridávali sa aj individuálne úspechy ich kapitána. V zápasoch hviezd hral aj v rokoch 2008, 2009, 2011 a 2012. Zakaždým vyhral súťaž o najtvrdšiu strelu a vytvoril aj dodnes platný ligový rekord s rýchlosťou 175,1 km/h.

V sezóne 2008/09 po druhýkrát v kariére a po druhýkrát po sebe pokoril „Big Z“ 50-bodovú métu. Vytvoril si v nej aj osobný rekord s 19 gólmi. Vďaka tomu aj defenzívnemu prínosu dokonca získal jedno z najcennejších ocenení v súťaži – Norrisovu trofej. Po ďalšej sezóne predĺžil zmluvu s Bostonom o sedem rokov.

V sezóne 2010/11 sa mu darilo individuálne – strelil dokonca svoj jediný hetrik v kariére, ale tešiť ho mohli aj výkony mužstva. S ním sa mu podarilo naplniť misiu a na konci sezóny sa tešil z majstrovského titulu ako druhý európsky kapitán. Stanleyho pohár doviedol do Bostonu po dlhých 39 rokoch, keď Bruins vyhrali vo finále nad Vancouverom po siedmich dueloch.

Rok 2011 bol však pre Cháru aj nepríjemný – v marci bodyčekoval Maxa Paciorettyho a hlavu hviezdy Montrealu nasmeroval priamo k stĺpiku na konci striedačky, čím ho poslal na nosidlá. Fanúšikovia Canadiens ho za to nenávideli a dokonca ho vyšetrovala miestna polícia aj napriek tomu, že NHL nevidela na suspendáciu zo svojej strany žiaden dôvod.

Chára získal v lete Cenu Marka Messiera pre najlepšieho lídra. V Bostone čoraz viac oceňovali jeho vodcovské schopnosti, pracovitosť a mentoring. Viacerými spôsobmi sa zapisoval do klubovej histórie a tím doviedol do finále ešte dvakrát, no ani to nepomohlo k tomu, aby posledný zápas kariéry odohral ako „Medveď“.

To, o čom sa špekulovalo, sa stalo realitou koncom roka 2020. Boston nevedel už 43-ročnému Chárovi garantovať trvalé miesto v základnej zostave, a tak pred skrátenou sezónou podpísal ročný kontrakt s Washingtonom.

Po jednej sezóne ako voľný hráč tentoraz zamieril späť na Long Island. Hrával pravidelne, ale tímu sa príliš nedarilo. Napriek tomu sa za svoju vytrvalosť dostal medzi finalistov na Mastertonovu trofej. A v poslednej sezóne kariéry sa do dejín zapísal aj inak – 24. februára 2022 prekonal rekord Chrisa Cheliosa v počte odohraných zápasov v NHL obrancom.

Chára a reprezentácia

Chára patrí k zlatej generácii slovenského hokeja, no on samotný zlatú medailu so Slovenskom nezískal. Reprezentoval ho pritom na siedmich svetových šampionátoch a troch olympiádach a jednom Svetovom pohári. Medailu však predsa získal. Dvakrát. V rokoch 2000 a 2012 pomohol k striebru na majstrovstvách sveta. Už za Výber Európy odohral aj strieborný Svetový pohár 2016.

Čo prinesie budúcnosť?

Chára za sebou zanechal obrovskú stopu a nikto nepochybuje o tom, že si vyslúžil miesto v Hokejovej sieni slávy. Bolo by prekvapivé, ak by do nej nebol uvedený hneď ako to bude možné. V tom čase by už mohol mať svoje miesto pod stropom TD Garden v Bostone, kde mu určite vyradia jeho číslo 33.

„Big Z“ je typom človeka, ktorý doma zrejme neobsedí. Mnohí si vedia predstaviť, že by zostal pri hokeji a pracoval napríklad aj v manažmente Bruins. Aké budú jeho ďalšie životné projekty, na to si však ešte počkáme.

A aký je jeho odkaz? Cieľavedomá tvrdá práca poráža talent. V ťažkých chvíľach sa netreba vzdávať alebo vyhovárať, ale ísť si za svojím snom a aj na vrchole sa s pokorou snažiť ďalej vzdelávať a zlepšovať, a viesť k tomu aj ostatným. Vydať zo seba to najlepšie.