Menu
InstagramFacebookTwitter
SlovakNHL.sk
Účet používateľa Vyhľadávanie
Zavrieť SlovakNHL.sk
»
odložené
NSH
CAR
20. 01.
kurzy
03:00info
STL
SJS
01:00info
TOR
EDM
NHL live
04:00info
VAN
MTL
NHL live
04:00info
VGK
ARI
03:30info
ANA
MIN
21. 01.
kurzy
01:00info
BOS
PHI
01:00info
NYI
NJD
01:00info
CAR
FLA
NHL live
01:00info
CBJ
TBL
01:00info
OTT
WPG
03:30info
VAN
MTL
04:00info
LAK
COL
NHL live
«

Komunita: Blog užívateľa Canucks 333

Ľadový sen

Publikované: 24. 11. 2013, Autor: Canucks 333   Zobraziť články autora »
Sú tu. Všetci. Nevidím som ich ani nepočujem, no cítil som, že sú tu. Chcú aby som sa vrátil. No dokážem to? Mám na to ešte silu? Neviem. V skutočnosti ani neviem, kde som. Všade je tma. Úplná tma. Nerozmýšľam, nedýcham neviem ani čo vlastne cítim. Mám iba spomienky. Vynárajú sa postupne a neucelene. Skúšam si ich nejako poskladať dohromady no nejde to. Musím to skúsiť. Ešte raz. Možno to bude kľúč ako vyviaznuť z tejto tmy. Už iba kvôli tým, ktorých milujem to musím skúsiť...

***

,,Čo si o sebe myslíte pán Walker? Viete vy vôbec s kým hovoríte?" zakričal na mňa akýsi muž v módnom obleku. Mal hnedé vlasy a podlhovastú tvár. Díval sa na mňa prenikavým pohľadom. Obaja sme sa nachádzali v pomerne veľkej miestnosti. Po stenách boli zavesené rôzne obrazy, vlajočky a na poličkách všelijaké trofeje. Zjavne je to kancelária. Muž čaká na odpoveď. Vtedy prehovorím aj ja na počudovanie pokojným hlasom: ,,Právo to, že viem s kým hovorím. Keby som to nevedel nebol by som tu no nie?" Bolo to veľmi trúfalé. Ako je možné, že dokážem byť takýto odvážny? To je divné. Muž sa vzpriamil. Zhlboka sa nadýchol a pomaly prehovoril: ,,Takže si to zhrnieme. Vy chcete s nami uzavrieť týždennú zmluvu, ktorá bude zahrňovať fakt, že zastúpite nášho zraneného brankára na posledný zápas finálovej série a my vám za to nemusíme vyplatiť ani cent?" Prikývol som. Muž pokýval hlavou a z náprsného vrecka si vytiahol cigaretu a zapaľovač. Cigaretu si vložil od úst a zapálil si ju. Vdýchol dym a následne ho aj s neskrývaným pôžitkom vyfúkol. Potiahol si ešte raz a potom prehovoril s mierne povýšeneckým hlasom: ,,A ako môžeme vedieť, že ste schopný predviesť výkon aký potrebujeme?" Usmial som sa. Z tašky, ktorú som držal v ruke som vytiahol zväzok papierov. ,,Tu mýte odporúčanie od môjho bývalého zamestnávateľa a s tým aj všetky formality ako doklad o zdravotnej spôsobilosti. Verte pán Mitchell som pripravený odchytať ten zápas na 100%. už roky sníval o angažmáne v najvyššej hokejovej súťaži a dnes mám šancu! Plus bolo by dobré prihliadnuť na možnosť, že nikoho iného na post brankára nemáte či nie?" Muž záporne pokrútil hlavou a vyfúkol obláčik dymu. V očiach som mu uvidel náznak súhlasu. ,,Nebudem vás samozrejme presviedčať, ale ja vám garantujem, že vás nesklamem." Keď som dohovoril v kancelárii nastalo na niekoľko minút ticho. Muž stal a začal sa prechádzať po kancelárii prezerajúc si trofeje na poličkách. Napokon prehovoril: ,,Tie papiere si prezriem a potom vám telefonicky dám vedieť či môžete zajtra ráno prísť na tréning pred zápasom. A teraz prosím opustite moju kanceláriu musím ešte pripraviť mnoho vecí na zajtrajší zápas..."

***

Áno tak to bolo. Spomenul som si. Ale čo ďalej čo sa stalo potom? Nič sa nevynára. Ani náznak spomienky. Musím. Pre svoju rodinu. Musím, musím, musím, musím, musím, musím, musím, musím, musím, musím, musím, musím, musím

***

,, Si, si istý, že to vyjde?" opýtala sa ma žena stojaca pri sporáku. Mala blonďavé vlasy a pomerne štíhlu postavu. Ja som sedel pri veľkom kuchynskom stole a spisoval si zoznam vecí, ktoré musím do zajtra pripraviť. ,,Nemusíš si robiť starosti Rachel všetko pôjde podľa plánu. Trénoval som na to od detstva." Žena sa otočila a pozrela sa na mňa ustarosteným pohľadom. ,,Viem ako ti na tom záleží. No nechcem aby si sa potom trápil keď to nevyjde." Prečo mi neverí? Pýtal som sa sám seba. Mala by predsa stáť za mnou spolu s deťmi! Vstal som od stola. ,, Kde ideš?" Ani som sa neotočil a odpovedal som: ,,Pripraviť si masku, betóny, lapačku." Už som vychádzal z kuchyne, keď som sa ešte zastavil a povedal som: ,,Mimochodom na zápas sa môžete ísť pozrieť. Dostal som štyri lístky." Odišiel som. Chcel som byť sám. Nikto tomu nerozumel a každý mi chcel pokaziť radosť. Zišiel som do pivnice a na verandu som vyniesol celú brankársku výstroj. Zvyšok večera som strávil pozorovaním hviezd...

***

To nie je možné! Tak som sa nemohol správať! To som nebol ja. Alebo bol? To som bol svojim snom až tak zaslepený, že som osočoval svojich blízkych? Musím to napraviť! Hneď ako to pôjde! Ale najskôr musím ešte dokončiť svoje spomienky. Áno, už a mi vybavuje ďalšia vec- vidím šatňu plnú hráčov. Áno vidím ju...

***

Z diaľky na mňa dolieha jasot divákov. Atmosféra dolieha až ku mne. Do útrob štadióna. Tréner nám niečo hovorí pričom divoko gestikuluje. Nepočúvam ho. Som hlboko uzavretý do seba. Sústreďujem sa na najdôležitejšiu chvíľu svojho života. Vtedy sa ozve signál aby sme vkročili na ľadovú plochu. Zdvíhame sa a v rade postupujeme cez chodbu. Tréning sa vydaril dobre. tréner bol som mnou spokojný a dal mi zopár cenných rád. Samozrejme, že som ich nepočúval. Mám vlastný štýl a do toho mi nebude nikto nič rozprávať. Začul som hlas divákov spojený s hlasnou hudbou. Vtedy sme dostali pokyn aby sme vyšli na ľadovú plochu. Ako náhle som prekročil prah medzi šatňovými priestormi strhla ma silná vlna hluku. Atmosféra bola doslova elektrizujúca. Diváci boli všetci do jedného oblečení v tímových dresoch. Súperi už boli na ľade. Vtedy hlásateľ ohlásil jeho meno a on položil ľavú nohu priamo na ľad. Pravou sa odrazil a kĺzavými pohybmi som prešiel až na modrú čiaru. Tam som sa zastavil. Z hlavy som si zložil svoju čisto bielu brankársku masku. Keď sme boli všetci zoradení zaznela štátna hymna. Tribúny hlasno spievali jednotlivé slohy. Ja som mal hlavu sklonenú a pokúšal sa sústrediť sa na vážnosť tejto chvíle. Dozneli posledné zvuky a vtedy sa rozsvietili reflektory. Celý štadión zaplavilo svetlo. Zamieril som ku svojej bráne. Nasadil som si masku. Spoluhráči sa postavili okolo mňa. Zakričali sme si pokrik a všetci zamierili na svoje miesta. Ja som sa ustálil do brankárskeho postoja. Sledoval som rozhodcu nesúceho puk. Zamieril ku kruhu na vhadzovanie. Centri obidvoch tímov položili hokejky na ľad a čakali kedy puk vhodí. Stalo sa...

***

Čo sa deje? Prečo sa to skončilo? Prečo si už neviem spomenúť? Obrazy akoby zmizli. Nič nevidím. Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? .....

***

Čierny záblesk. Reflexívne som po ňom vystrel ruku. Puk sa ocitol v lapačke. Prvý zákrok. Diváci ma odmenili potleskom. Prišiel ku mne aj jeden spoluhráč a hokejkou mi buchol po betónoch a povedal mi niečo ako pochvalu. Takto to pokračovalo celú tretinu. Strely boli tvrdé no nie príliš nebezpečné. Väčšina smerovalo z pomerne veľkej diaľky. Niektoré som vytlačil betónmi, ďalšie uschoval v lapačke. Bol som síce nervózny no vedel som, že to zvládnem. Neviem prečo. Čo sa týka mojich spoluhráčov tak tí boli akýsi slabí. Za celú tretinu sotva vystrelili a keď sa im to podarilo boli to strely, ktoré boli pre brankára súpera samozrejmosťou. Keď zaznel signál oznamujúci koniec tretiny všetci sme sa pobrali do šatní. Diváci nás ešte samozrejme ocenili potleskom. Teda podľa mojej mienky hlavne mňa pretože som podal najlepší výkon. V šatni nám tréner ešte niečo povedal, ale hlavne nám nechával časť na sústredenie sa a ako taký oddych. Čo ma veľmi prekvapilo bol fakt, že ma vôbec nepochválil. Ani jediné slovo. Veď aj mu ešte ukážem. Pomyslel som si. Potom zaznel signál a tak sme sa vrátili na ľadovú plochu...


***

Jasné, že ma nepochválil. Nechcel aby som si veľa namýšľal. no ja som to nepochopil. A na to som doplatil. Alebo nie? Ako to bolo? Čo sa potom stalo? Alebo žeby to bol už koniec?

***

,,Góóól!" zakričal hokejista, ktorý sa vrhol na plexisklo. Jeho spoluhráči sa na neho zvalili a dlho boli v šťastnom objatí. Zo siete som hokejkou vytiahol puk. Ani som si nepamätal ako sa ta dostal. Ľudia nespokojne mrmlali. Bol som smutný. Gól v oslabení. Z bránky som si zobral fľašu a trocha som sa napil. Voda bola studená no osviežila ma. Potom som opäť zaujal brankárske postavenie. Pokúšal som sa sústrediť sa na hru no myšlienky som mal kdesi ďaleko. Rozmýšľal som nad sebou. Nad svojim egoistickým správaním. Vždy som sa považoval za dobrého človeka no som ním v skutočnosti? Mám dostatok empatie? Vtedy sa mi pred očami mihla čierna škvrna. nestihol som ani zareagovať. Puk sa odrazil od brvna rovno do siete. Súperi hlasno zakričali a zdvihli ruky nad hlavu. Diváci začali pískať. Čo sa to so mnou deje? Prečo sa nemôžem sústrediť. Pohľadom som rýchlo skontroloval čas do konca druhej tretiny. Ešte necelé dve minúty. Rozhodca vhodil puk. Hra sa opäť rozbehla a súperov obranca vyhodil puk smerom na moju bránu. Snažil som sa ho zachytiť no tesne pred lapačkou poskočil a prešiel pomedzi úzku medzierku medzi mojimi betónmi. 0:3! Do konca tretiny už na mňa síce nesmerovala žiadna strela no aj tak som sa poriadne zapotil. Dúfal som totiž, že žiadna nepôjde. Gong ma akoby vyslobodil. Rýchlo som prešiel na striedačku a do šatne. Tam som si vyslúžil od trénera poriadnu hubovú polievku. Nemohol ma prestriedať pretože som bol ich jediný brankár. Zrazu sa vízia pohára zdala akási ďaleká a nedosiahnuteľná. Vtedy som sa vzoprel. Postavil som sa a zakričal som: ,, Viem, že som urobil chybu! Bol som príliš pyšný a doplatil som na to. Prosím odpustite mi to! A pokúsme sa ešte zabojovať. Ja vám sľubujem, že urobím všetko čo je v mojich silách. Urobte tak aj vy!"

***

Konečne som na seba vo svojich spomienkach pyšný. Je to dobrý pocit. Len ako to, že som tu? Ak sa to dá nazvať miestom. Čo ku tomu viedlo?

***

,,Góóóól" zakričal celý štadióna a ja som radostne vyskočil. Je vyrovnané! Neskutočné. Zabralo to! Oni to dokázali. Päť sekúnd pred koncom. Samozrejme ešte nie je nič rozhodnuté stále je to iba remíza no majú nádej" Pohár majú rovnako ďaleko ako ich súperi. Bola to obrovská radosť. Diváci šaleli a spolu s nimi aj celý tím. Aj ja. Museli sme sa však upokojiť. Za tých posledných päť sekúnd sa síce už nič nestalo, ale človek nikdy nevie. Pred predĺžením sme si ešte povedali pár slov a vyrazili sme na svoje pozície. Mal som dobrý pocit. Cítil som, že som niekým. Možno to som po celý svoj život hľadal. Ešte sme však nemali vyhraté. Musíme to dotiahnuť do konca...
Predĺženie sa nieslo v nezvyčajne pokojnom duchu. Oba tím akoby sa báli hrať riskantne. Mierili na mňa iba tri strely, pričom jednu som musel chytať rýchlym sklzom. Padla mi pri ňom maska. Hru som automaticky prerušil a masku si rýchlo nasadil.
Keď uplynuli posledné sekundy predĺženia nasledovali samostatné nájazdy. Každý tím mal k dispozícii troch hráčov v 1. kole. Keď som zamieril kus striedačke tréner sa ku mne nahol: ,,Dávaj si pozor na tú masku pri sklzoch. Môže to byť pre teba nebezpečné."

***

Takže tak to bolo. Alebo nie? Útržky siahajú ďaleko no nie sú prepojené. Ničím...

***

Je puk v bráne? Nie je podo mnou. Chytil som aj druhý nájazd! Neskutočné a neuveriteľné! Postavil som sa a puk som prihral rozhodcovi. Ten ho postavil do stredového kruhu. Na nájazd nášho tímu a postavil náš najlepší strelec. Súper brankára sa snažil sústrediť. Náš strelec sa rozbehol. Keď bol tesne pre brankárom urobil zložitú kľučku a vystrelil. Puk narazil na žŕdku a odrazil sa do siete! ,,Góóó!" Zaburácal celý štadión. Strelec sa zvalil na zem a vyskočil na striedačku. Spoluhráči ho potľapkávali a objímali ho. Všetky pohľady sa upriamili na mňa. Bolo to na mne. Musel som to chytiť. Musel. Zaznel hvizd a protihráč sa divoko rozbehol. Pomaly som vykorčuľoval dopredu a následne sa vrátil zase späť. Vtedy som spozoroval, že protihráč je už pomerne blízko. Naznačil strelu no puk si potiahol a urobil bezchybný blafák. V rýchlosti som sa otočil. Puk letel do priestoru brány. Bleskurýchlo som sa skĺzol. Vtedy sa mi uvoľnila maska. Pocítil som bolesť v oblasti čela a vtedy nastala tma. A spolu s ňou sa teraz v mojej hlave objavilo prudké svetlo...

***

,,Oci?" začul tichý hlások. Áno naozaj ho počul. Otvoril oči. Zistil som, že leží na nemocničnom oddelení. Okolo neho stála celá jeho rodina oblečená do dresov jeho tímu. A všetci spoluhráči. Aj tréner s generálnym manažérom. Usmievali sa. Porozhliadol sa. Obzrel si každého v miestnosti. A potom sa tichým a zachrípnutým hlasom spýtal: ,,Splnil sa môj ľadový sen?"


A aký je váš ľadový sen?
Zdieľať článok na Facebooku

Warning: A non-numeric value encountered in /www/s/l/u4131/public_html/ko_blog_view.php on line 90
Hodnotenie: +3
Na hodnotenie musíte byť prihlásený!
Komentáre k príspevku
25. 11. 2013 - 15:09
stáť aspoň raz na ľade v Prudential Center a rozprávať sa s MB
25. 11. 2013 - 18:29
A ja zas stáť na ľade Rogers Areny arozprávať sa s RL
25. 11. 2013 - 23:48
Pacilo sa mi to, Canucks 333 mas talent...
V 2. odseku som si predstavoval G. Sathera v jeho kancelarii s kubaneros v ustach
26. 11. 2013 - 12:49
Môj ľadový sen, naučiť sa raz korčulovať, a neskôr ísť na zápas Philadelphie Flyers A ináč veľmi pekný článok odo mňa máš +5
26. 11. 2013 - 16:28
Díky za chválu snažil som sa Nech sa Vám Váš ľadový s n splní
27. 12. 2013 - 00:42
Pridať komentár
Ak chcete prispiet do diskusie, prosím prihláste sa alebo ak ešte nemáte vlastný úcet, zaregistrujte sa.
Krátke správy
Najnovšie články
Aktuálne v diskusii
SlovakFitness.sk
To najlepšie z blogov
Autodielyexpert.sk
SlovakNHL.sk - správy, výsledky, štatistiky z NHL Facebook   Instagram   Twitter   RSS Webdesign and Internet media - Streftec
© 2005 - 2021 SlovakNHL.sk. Všetky loga a známky NHL a tímov, ako aj dalšie tu zobrazené materiály sú majetkom NHL, NHL Enterprises, L. P. a príslušných tímov.

Reklama na webe   |   O nás & kontakt   |   Mapa webu   |   Osobné údaje   |   Cookies
Odporúčame:  NHL live  |  Chudnutie  |  Sprievodca výberom tréningového plánu