Zabudnuté tímy NHL XI. – Nezabudnuteľný Hartford Whalers

Zo všetkých tímov, ktoré z rôznych príčin zmenili miesto, prípadne natrvalo opustili mapu NHL, sú pravdepodobne tým najpopulárnejším – Hartford Whalers.

Možno je za tým logo tímu, v ktorom spojenie „W" a veľrybieho chvosta vytvára skryté „H". Možno je za tým „Brass Bonanza", oficiálna tímová pieseň, ktorú zložil Jacques Ysaye a ktorá sa hrávala počas príchodu tímu na ľad či dosiahnutí gólu.

Alebo by to mohli byť dresy tímu, ktoré boli v ankete pri príležitosti stých narodením NHL zvolené ako druhé najkrajšie?

Foto: SportsLogos
Nech už je to čokoľvek, určite to nebolo kvôli tímovým úspechom. Začnime však od začiatku.

Začiatky vo WHA

V roku 1971 sa dvaja kalifornskí advokáti Gary Davidson a Dennis Murphy rozhodli vytvoriť v kanadsko-americkom profesionálnom hokeji vážnu konkurenciu NHL a založili WHA – World Hockey Association. Medzi dvanástimi klubmi, ktoré vstúpili do súťaže boli aj New England Whalers so sídlom v Bostone.

Prvý zápas odohrali 12. októbra 1972 proti Philadelphia Blazers (4:3) pred 14 442 divákmi v Boston Garden a premiérovým strelcom sa stal Tommy Williams. Whalers sa dokonca stali víťazom historicky prvého ročníka súťaže, keď vo finále porazili Winnipeg Jets 4:1 na zápasy. V tom rozhodujúcom zápase 6. mája 1973 vyhrali 9:6 a zápas vysielala aj televízia CBS.

Oslavy však mali jeden nedostatok. Trofej pre šampióna WHA, nazývaná Avco World Trophy, nebola vyrobená načas, a tak hráči historický úspech oslavovali na ľade iba s pohárom za víťazstvo v divízii.

Prvé dve sezóny hrával tím prevažne v bostonskej hale Garden, avšak prednosť mal miestny tím NHL, basketbaloví Celtics či Boston Braves z Americkej hokejovej ligy. Vzniknutú situáciu sa tím rozhodol riešiť sťahovaním do Hartford Civic Center v Hartforde v štáte Connecticut, stále spadajúceho do oblasti Nové Anglicko.

Kým však bola dokončená, tak prvú časť sezóny 1974/75 odohrali v The Big E Coliseum vo West Springfield v štáte Massachusetts. Prvý zápas v Civic Center sa uskutočnil pred 10 507 divákmi 11. januára 1975 proti San Diego Mariners (4:3 PP).

Aj keď sa im už nepodarilo zopakovať úspech z prvej sezóny, stále boli Whalers jedným z najúspešnejších a najstabilnejších tímov v lige, vždy postúpili do play off a trikrát zaznamenali divízny titul. Veľká udalosť sa organizácii podarila 23. mája 1977, keď zmluvu s tímom podpísal legendárny Gordie Howe aj so synmi Markom a Martym.

Počet tímov vo WHA neustále klesal, čo vyvolalo rozhovory o možnej fúzii s NHL. K dohode napokon prišlo na jar 1979 po dlhom sedení a vyjednaní zástupcov oboch líg. Jedným z nových členov NHL sa stali aj New England Whalers. Pravdepodobne jednou z podmienok dohody, ktorú stanovil tím Boston Bruins, bola aj zmena názvu tímu na Hartford Whalers, ku ktorému došlo až po rozhodnutí v máji 1979.

Hlasovanie o zlúčení na zasadnutí Rady Guvernérov NHL vyžadovalo trojštvrtinovú väčšinu vtedajších 17 klubov. Podarilo sa to v pomere 14:3 a proti boli Toronto Maple Leafs, Los Angeles Kings a práve aj Boston Bruins. Whalers sa oficiálne stali členom NHL 22. júna 1979.

Foto: Wikipedia

Hartford v NHL

V inauguračnej sezóne 1979/80 debutovali Whalers 11. októbra proti Minnesota North Stars prehrou 1:4. O jediný gól sa postaral Gordie Roberts v tretej tretine v čase 14:15. V závere prestupového obdobia pribudla do tímu ďalšia veľká osobnosť – Bobby Hull. Sezónu ukončil tím so ziskom 73 bodov a postupom do bojov o Stanleyho pohár spoločne s Oilers, ďalším tímom z WHA, čo vo svojej prvej sezóne dokázali zopakovať až Golden Knights o 28 rokov neskôr. Tam však Whalers nestačili na Montreal Canadiens a prehrali hladko 0:3 na zápasy.

6. júna 1980 ukončil 52-ročný Gordie Howe svoju kariéru po neuveriteľných 32 rokoch strávených v NHL či WHA.

Najúspešnejšie obdobie tímu spadá do sezón 1985/86 a 1986/87. V tej prvej hostil Hartford vo februári 38. zápas hviezd NHL pred 15 126 divákmi a Whalers sa prebojovali cez 1. kolo play-off a skončili až v divíznom finále opäť na hokejkách Canadiens. Rozhodol pritom siedmy zápas, ktorý sa predlžoval.

Nasledujúcu sezónu si pripísali svoj asi najväčší úspech – víťazstvo v Adamsovej divízii a v celkovom poradí im po základnej časti patrila skvelá 4. pozícia. Triumf si zabezpečili v predposlednom zápase základnej časti proti Rangers, keď v záverečnej tretine skórovali trikrát v priebehu necelých 4 minút (od 04:57 do 08:17) a otočili skóre z 2:3 na konečných 5:3. V play-off však padli hneď v 1. kole, keď stroskotali na Quebec Nordiques 2:4 na zápasy.

4. marca 1991 vtedajší generálny manažér Eddie Johnston vymenil trojicu Ron Francis, Ulf Samuelsson, Grant Jennings ku Penguins a výmenou prišli John Cullen, Zarley Zalapski a Jeff Parker. Francis bol jedným z najpopulárnejších hráčov v tíme a držal všetky významné ofenzívne rekordy v rámci organizácie. Tento obchod bol ostro odsúdený fanúšikmi Whalers.

Penguins sa podarilo okamžite získať dva tituly v Stanley Cupe a o dva roky sa práve Eddie Johnston stal hlavným trénerom Penguins. Táto výmena je mnohými považovaná za tú najhoršiu v histórii organizácie.

Za zmienku stojí aj výmena Chrisa Prongera, ktorá sa uskutočnila 27. júla 1995, keď putoval do St. Louis za Brendana Shanahana. Čiastočne si za to mohol sám, pretože počas nováčikovskej sezóny v marci bol jedným zo 6 hráčov zatknutých pri barovej potýčke v Buffale a tri dni po skončení tejto sezóny bol opäť zatknutý za jazdu pod vplyvom alkoholu v Ohiu.

V lete 1994 kúpil tím generálny riaditeľ spoločnosti Compuware, Peter Karmanos, spoločne s partnermi Thomasom Thewesom a Jim Rutherfordom. Karmanos sa síce zaviazal, že ponechá Whalers v Hartforde minimálne 4 roky, avšak už o dva roky frustrovaný zlou situáciou oznámil, že tím pravdepodobne presunie.

Začiatkom roku 1997 guvernér štátu Connecticut John G. Rowland vyhlásil, že nechce minúť peniaze daňových poplatníkov na financovanie novej arény v Hartforde. Whalers oznámili, že opustia Hartford po sezóne 1996/97. Posledný zápas odohrali 13. apríla 1997 proti Lightning (2:1) a posledný gól zaznamenal Kevin Dineen. Potom prišiel tím Carolina Hurricanes...

Aj v Hartforde sa nájde slovenská stopa

Zo Slovákoch si v tomto tíme zahrali Jerguš Bača a Róbert Petrovický, ale veľkú stopu tu nezanechali. Bača tu odohral v priebehu sezón 1991/92 a 1992/93 len 10 zápasov so ziskom dvoch asistencií a prevažne pôsobil u Springfield Indians (AHL). Petrovický za tri sezóny (1992/93 až 1994/95) zaregistroval v 77 zápasoch 9 gólov a 11 asistencií.

Dokopy Whalers draftovali troch hráčov spod Tatier. Spomínaný Bača bol vybraný v roku 1990 zo 141. miesta a o dva roky neskôr Petrovický už v prvom kole z 9. miesta. Potom prišiel ešte Milan Kostolný v roku 1995, ktorého meno zaznelo v 8.kole. Bol vybraný zo 191. miesta a v NHL si nikdy nezahral.

Whalers neboli v NHL nikdy takí úspešní ako vo WHA. Môžeme za tým hľadať viacero faktorov. Hartford bol najmenší americký trh v NHL a nachádzal sa na deliacej čiare medzi tradičnými tímami z Bostonu a New Yorku. Tým sa obmedzila predajnosť tímu. Navyše, Hartford Civic Center bola jednou z najmenších arén v lige.

Foto: SportsLogos
Počas 18 rokov v Hartforde sa tím kvalifikoval do play-off len osemkrát, pričom až v siedmich prípadoch to bolo zo štvrtého miesta v divízií. Vyhrali len JEDINÚ sériu v bojoch o Stanleyho pohár a vyslúžil si aj prezývku „The Forever.500s" (Navždy 50% - narážka na úspešnosť zbieranie bodov). Napriek tomu priťahovali veľmi slušnú fanúšikovskú základňu a zostali nezabudnuteľným tímom v histórii NHL.

Prečítajte si na SlovakFitness.sk: