Johnny Bower prepísal dejiny a stal sa legendou, hoci to mal nesmierne ťažké

Do NHL niekedy vedie strastiplná cesta a ak sa v nej preslávite, o to obdivuhodnejšie je všetko, čím ste si museli prejsť. Svoje o tom vedel aj legendárny brankár Johnny Bower. Pripomeňte si v krátkosti jeho neľahkú cestu na výslnie na pozadí jedného zriedkavého počinu, o ktorý sa postaral v siedmom zápase finále Stanleyho pohára.

Čisté konto brankára v rozhodujúcom siedmom zápase série play-off je pomerne vzácny úkaz. V doterajších 194 sériách, ktoré rozhodoval až posledný možný siedmy zápas, sa iba 36-krát stalo, že gólman jedného z tímov ani raz neinkasoval.

Ešte vzácnejším počinom je nula v siedmom zápase finále Stanleyho pohára. Udržať si čistý štít v poslednom možnom stretnutí, po ktorom je isté, že sezóna sa skončí a jeden tím bude šampiónom, dodnes dokázali iba štyria muži. Ako prvému sa to podarilo práve legendárnemu torontskému gólmanovi Johnnymu Bowerovi.

Bower prepísal históriu v sobotu 25. apríla 1964, presne v tento deň pred 60 rokmi, keď v siedmom zápase finálovej série chytil všetkých 33 striel Detroitu, doviedol Maple Leafs k víťazstvu 4:0 a celkovému triumfu 4:3 na zápasy.

Vytrval napriek všetkému

Bower bol v čase svojho bezchybného výkonu v siedmom finále 1964 už považovaný za výnimočného brankára, k tomuto statusu sa však musel zdĺhavo predierať.

Brankári to za jeho éry nemali na ľade vôbec ľahké. Zápasy v NHL boli pre mnohých z nich utrpením, nakoľko chytali v slabom výstroji, nenosili masky, ich tvár zničili stovky jaziev a neraz museli hrávať aj navzdor zraneniam, aby o svoju výsostnú pozíciu v prestížnej súťaži neprišli. Na ľad chodievali s vedomím, že ak na strelu súpera nebudú dostatočne pripravení, môže ich dokaličiť (koniec koncov, v archíve torontského klubu je dodnes uložené video, na ktorom Bower v zraniteľnej pozícii nemal ako zastaviť puk, tak v poslednej chvíli proti nemu nastavil svoju hlavu, a napokon mal šťastie, že prudký puk ju minul, pretože ho mohol vážne zraniť). Faktom však je, že málokto to mal také ťažké ako on.

Bower pochádzal zo skromných pomerov, mal ôsmich súrodencov a jeho rodina si nemohla dovoliť zaobstarať mu klasický brankársky výstroj. V desiatich rokoch ho výrazne zasiahol rozvod rodičov. Od mladosti trpel reumatoidnou artritídou, ktorá mu často strpčovala ruky a prinášala mnoho neútešnej bolesti. Mal tiež slabší zrak. Napriek tomu sa svojho hokejového sna nevzdal. Prvé brankárske chrániče si zostrojil zo starého matraca, od kamaráta dostal do daru korčule. Na zamrznutom rybníku blízko rodinnej farmy používal miesto puku stvrdnutý konský trus a namiesto hokejky vhodne zakrivený konár stromu.

Dlho sa zdalo, že jeho kariérnym maximom zostane nižšia súťaž AHL. Pozbieral v nej mnohé tímové aj osobné úspechy, dodnes je rekordérom AHL v počte víťazstiev (359), no v najlepšej severoamerickej lige sa mu nedarilo usadiť. Do NHL sa po prvýkrát prebojoval až krátko pred tridsiatkou. V sezóne 1953/54 odchytal 70 zápasov v drese newyorských Rangers, ani to však nebolo v kontexte celej ligy nič svetoborného, pretože Rangers to vtedy mali podobne ťažké a v ére Original Six výrazne zaostávali za najlepšími klubmi. Väčšiu porciu ďalších sezón preto Bower znova trávil v nižšej lige a bol vnímaný ako brankár, ktorý mal mať to najlepšie dávno za sebou. Toronto to však videlo inak a umožnilo mu, aby sa v súťaži objavil znova. Natrvalo sa v nej usadil v sezóne 1958/59, po dlhých 12 lopotných rokoch v AHL. Výraznejšie sa začal presadzovať až vo veku 34 rokov, kedy mnohí iní hokejisti v lige pomaly končili. Nakoniec sa preslávil natoľko, že sa zaradil medzi legendy.

V roku 1964 uspel s Maple Leafs v Stanleyho pohári tretiu sezónu po sebe, mal pritom už 39 rokov. K ďalšiemu triumfu pomohol Torontu v roku 1967. Popri štyroch víťazstvách pohára dvakrát získal Vezinovu trofej pre najlepšieho gólmana ligy, čo u Leafs dokázal okrem neho iba Turk Broda. V torontskom drese pravidelne nastupoval ešte ako 44-ročný. Vďaka svojej udatnosti a schopnosti výborne chytať aj vo vyššom veku si v kruhoch Maple Leafs vyslúžil veľavravnú prezývku „Čínsky múr”.

„Jeho cesta k Maple Leafs a k štyrom víťazstvám Stanleyho pohára bola oveľa hrboľatejšia, oveľa ťažšia a oveľa dlhšia ako u mnohých z nás, a predsa sa stal kľúčovým dielom a dušou nášho tímu,” vzdal mu poklonu jeho niekdajší spoluhráč Dave Keon.

Prvý nemohol byť nik iný

Napriek tomu, že Bower sa v NHL presadil až vo vyššom veku, priniesol aj jednu inováciu, ktorá je dnes štandardnou zručnosťou hokejových brankárov. Ako prvý v NHL začal svoju hokejku využívať k vypichnutiu puku útočiacemu hráčovi. Tento agresívny výpad využíval najmä pri samostatných únikoch súpera, kedy opustil svoje bránkovisko, bleskovo zaútočil vlastnou hokejkou, hodil sa s ňou po puku a tak zastavil snahu útočiaceho súpera ešte skôr, ako na neho mohol vystreliť.

Bower využíval svoju brankársku hokejku ako nikto pred ním, v očiach hokejovej verejnosti bola teda vskutku cenným artiklom. Skromný muž, ktorý kedysi začínal s vhodne zakriveným konárom, však nemal problém sa jej vzdať a dať ju na obdiv niekomu inému. Dokázal to aj po skončení finále 1964 v nevídanej, dnes priam nepredstaviteľnej situácii, kedy si ju vymenil s hokejkou svojho porazeného protivníka a blízkeho priateľa Gordieho Howea. Howe sa vtedy zvykol pred každou sériou play-off pýtať svojho syna Marka, koho hokejku si želá, až bude po všetkom. Osemročný Mark, z ktorého neskôr vyrástol výborný bek, mal pred finále 1964 jasno – nemohol to byť nik iný než Johnny Bower.

Bowerov bezchybný výkon z posledného možného zápasu vo vyraďovacích bojoch 1964 zopakoval v nasledujúcom roku 1965 Gump Worsley v drese Montrealu. V roku 2003 sa rovnaký kúsok podaril Martinovi Brodeurovi v drese New Jersey a v roku 2011 Timovi Thomasovi v drese Bostonu.

Skôr alebo neskôr sa v NHL objaví ďalší gólman, ktorý v siedmom zápase finálovej série udrží nulu a zaradí sa tak do tejto mimoriadnej skupinky brankárov. Pre NHL je však len dobre, že prvým, kto to dokázal, bol veľmi skromný, vytrvalý, spočiatku podceňovaný, no napokon ikonický bojovník Johnny Bower. Bojovník, ktorý sa nevzdával, nič nebral ako samozrejmosť a vždy si vážil, že mohol byť „Javorovým listom”.

Veru, ak mal byť niekto prvý, nemohol to byť nik iný než Johnny Bower.

Prečítajte si na SlovakFitness.sk: