Najlepší hokejisti od A po Z – Maurice Richard

R je písmenkom veľmi bohatým na slávne priezviská. Aj keď sa dá vymenovať naozaj kopa veľkých hokejových mien, summa summarum, jedno meno je aj tak jednoznačne najväčšou legendou. Ale poďme pekne postupne.

Brad Richards stále brázdi ľady NHL, no už stihol odohrať 1058 zápasov, získať v nich 904 bodov, vyhrať dva Stanley Cupy, Conn Smythe Trophy alebo Lady Byng Trophy. Bill Ranford ako brankár odchytal v NHL 647 zápasov, ako hráč vyhral dva Stanley Cupy, ku ktorým pridal tri na pozícii trénera brankárov. To, že nebol len brankárom do počtu, dokazuje Conn Smythe Trophy. Za zmienku z hráčov s písmenom „R" na začiatku priezviska stojí určite aj Jeremy Roenick, ktorý síce nemá Stanley Cup ani individuálnu trofej, no v 1363 zápasoch nazbieral 1216 bodov.

Stéphane Richter získal dva Stanley Cupy. Ako najmladší hráč dal 50 gólov v sezóne za Canadiens a zároveň je doteraz posledným, komu sa to podarilo. Gary Roberts strávil v NHL 21 sezón, vyhral Stanley Cup, Bill Masterton Memorial Trophy a nazbieral 910 bodov. Brankár Mike Richter doviedol Rangers až k triumfu v roku 1994. Má Lester Patrick Award a za sebou „diabolských" 666 odchytaných zápasov v NHL. Jean Ratelle má za sebou 21 sezón a 1267 bodov nazbieraných v 1281 zápasoch. Bol známy svojím príkladným vystupovaním na ľade, za čo si vyslúžil dvakrát Lady Byng Trophy, nominovaný na trofej bol až 9-krát. Je uvedený v Hokejovej sieni slávy.

Mark Recchi má na svojom konte tri Stanley Cupy s tromi rôznymi tímami. V roku 2011 bol najstarším hráčom v histórii ligy s presným zásahom vo finálovej sérii vo veku viac ako 43 rokov. V NHL odohral neuveriteľných 1652 zápasov a nazbieral 1533 bodov. Obranca Larry Robinson s prezývkou „Big Bird" pre svoju obrovskú postavu (102 kg a 193 cm) vyhral s Montrealom šesť Stanley Cupov, v jednej sezóne aj s Conn Smythe Trophy na konte. V 1384 zápasoch nazbieral slušných 958 bodov. Dvakrát vyhral James Norris Memorial Trophy. Je uvedený v Hokejovej sieni slávy. Robinson sa vydal aj na trénerskú cestu, ako hlavný tréner stál na lavičke v 501 zápasoch a s New Jersey sa dvakrát dostal až do finále, z toho jedno bolo úspešné.

Luc Robitaille bol draftovaný až zo 171. miesta, no odohral v NHL 1431 zápasov a nazbieral 1394 bodov. Vyhral Calder Memorial Trophy a Stanley Cup, raz ako hráč a dvakrát po ukončení kariéry ako člen organizácie Los Angeles. S Kanadou vyhral Kanadský pohár i Majstrovstvá sveta a je členom Hokejovej siene slávy. Henri Richard, „The Pocket Rocket", vyhral toľko Stanley Cupov ako celý Detroit spolu. Jeho 11 triumfov doteraz neprekonal v NHL žiaden hráč. Celú kariéru strávil v Montreale, v 1256 zápasoch nazbieral 1046 bodov a z individuálnych ocenení má Bill Masterton Memorial Trophy. To, že je členom Hokejovej sieni slávy, je samozrejmosťou.

Súčasný tréner Colorada Avalanche a niekdajší brankár najvyšších kvalít, Patrick Roy, má za sebou určite zaujímavú kariéru a taktiež veľmi zaujímavý príbeh. V NHL ochytal 1029 zápasov, z čoho 551 bolo víťazných, v play-off sa tešil z víťazstva 151-krát v 247 štartoch. Čo sa týka víťazstiev a zápasov v play-off, Roy je absolútnym rekordérom medzi brankármi NHL. Až trikrát vyhral Conn Smythe Trophy, čo sa doteraz žiadnemu inému brankárovi ani hráčovi v poli nepodarilo. 4-krát vyhral Stanley Cup, dvakrát s Montrealom a dvakrát s Coloradom. Z individuálnych ocenení sa môže pýšiť ešte piatimi William M. Jennings Trophy, tromi Vezina Trophy a ako tréner Jack Adams Award. Jeho dres s číslom 33 vyradilo Colorado a aj Montreal. V roku 2006 bol uvedený do Hokejovej siene slávy.

R – Maurice Richard

Ktorý hokejista na písmeno „R" má za sebou zaujímavejšiu a úspešnejšiu kariéru ako Patrick Roy alebo napr. Henri Richard? Práve starší brat druhého zmieneného, Maurice Richard, alebo ak chcete „The Rocket“. Je prvým hokejistom, ktorý dokázal nazbierať 50 gólov v 50 zápasoch a prvým útočníkom, ktorý nastrieľal 500 gólov. Vyhral osem Stanley Cupov, Hart Trophy a, mimochodom, je po ňom pomenovaná trofej NHL pre najlepšieho strelca sezóny. V 40. a 50. rokoch dokázal v NHL, ktorá bola vtedy naozaj len pre tvrdých chlapíkov a povolaním viac ako nebezpečným, odohrať takmer „tisícku" zápasov so ziskom takmer „tisícky" bodov. Zahral si v 13 zápasoch All-Star po sebe a 14-krát sa ocitol v najlepšej „päťke" sezóny.

Veľký talent v chudobných podmienkach

Joseph Henri Maurice Richard sa narodil 4. augusta 1921 v Montreale rodičom Onésimemu a Alici, rodenej Laramée, ako najstarší z ôsmich detí. Otec pracoval ako tesár a počas Veľkej hospodárskej krízy žila rodina vo veľkej chudobe, keďže otec stratil prácu. Prvýkrát si Maurice obul korčule už vo veku štyroch rokov a spočiatku brázdil upravený ľad na potokoch a rybníkoch, ktorý mu otec pripravil. Prvý organizovaný hokej hrával až ako 14-ročný, predtým hral s kamarátmi bago alebo hokej bez brankárov. Venoval sa i bejzbalu a bol dokonca aj boxerom, no hokej bol jeho najväčšou vášňou. Aby mohol hrať vo viacerých ligách, často hrával pod rôznymi pseudonymami, keďže pravidlá nepovoľovali hrať jednému hráčovi vo viacerých súťažiach. S jedným z tímov sa mu podaril trikrát po sebe vyhrať ligu a v sezóne 1938/1939 dokonca nastrieľal 133 z celkových 144 gólov celého tímu.

V šestnástich rokoch nechal Maurice školu a začal pracovať s otcom v továrni. Neskôr sa zapísal na technickú školu, kde získal aj živnostenský list. Ako 18-ročný sa pripojil k tímu Verdun Juniors, no ako nováčik hrával sporadicky. V len desiatich dueloch sezóny, na ktoré nastúpil, nastrieľal štyri góly, no v play-off pridal šesť gólov iba v štyroch zápasoch a Verdun vyhral pohár. Vedenie zaujal, a tak začal hrať na farme Montrealu v Quebec Senior Hockey League, no hneď v prvom zápase si zlomil členok a sezóna preňho skončila. Zo začiatku kariéry bol Maurice považovaný za krehkého hráča, vďaka čomu bol považovaný za nevhodného do boja a zároveň aj toto zranenie ho „zachránilo“ od bojov v 2. svetovej vojne.

Mimo ľadu bol Maurice veľmi tichým a skromným človekom. S budúcou manželkou Lucille sa zoznámil vo veku 17 rokov, keď ona mala len 14. Bola sestrou jeho spoluhráča v tíme. Zobrali sa o tri roky neskôr, aj keď si jej rodičia mysleli, že ja na vydaj príliš mladá. Jej priateľská povaha pomohla konzervatívnemu Mauriceovi vyrovnať sa so sklamaniami v hokeji aj v osobnom živote a hokejista jej vďačí za to, že rozbehol svoju kariéru do výšin.

Po uzdravení sa vrátil na ľad, odohral 31 zápasov, no opäť sa zranil, tentokrát si zlomil zápästie. Aj napriek tomu bol povolaný do prvého tímu Canadiens v sezóne 1942/1943, keďže fanúšikovia volali po lepších výsledkoch, keďže väčšina hráčov bojovala na frontoch a taktiež im chýbalo viac frankofónnych hráčov v tíme. Obliekol si dres s číslom 15, podpísal ročnú zmluvu na 3 500 dolárov a vykorčuľoval na ľady NHL. Prvý gól dal 8. novembra 1942 do siete Rangers. Jeho prvá sezóna v NHL však bola krátka, Maurice si zlomil nohu, a tak stihol odohrať len 16 zápasov. Otvorila sa tak otázka, či je taký krehký hráč schopný hrávať profesionálny hokej. Hráč sa pokúšal dostať do armády, no tí ho po röntgenových snímkach odmietli, keďže odhalili nedoliečené zlomeniny. Kvôli nim bol Maurice dokonca nútený zmeniť štýl korčuľovania.

Ponížený odmietnutím bojovať za svoju krajinu v armáde, Maurice nasadil tvrdý tréning a pracoval hlavne na zosilnení svojho tela. Pred sezónou 1943/1944 sa mu narodila dcéra Huguette, pre ktorú zmenil číslo dresu na 9, ktoré obliekal do konca kariéry. Jeho dcéra vážila pri pôrode presne deväť libier (cca. štyri kg). Ozdravený Richard dokázal nastúpiť na až 46 zápasov z 50 a nazbieral 54 bodov, čo ho robilo tretím najproduktívnejším hráčom v tíme. Táto sezóna ukončila reči o jeho neschopnosti hrať hokej v NHL a spravila z neho jedného z najlepších mladíkov v súťaži. Tréner posunul Maurica na ľavé krídlo vedľa Toea Blake a Elmera Lacha a spolu vytvorili „The Punch Line", najúdernejšiu formáciu 40. rokov v NHL. Richard dal počas play-off 12 gólov, vrátane piatich v jednom semifinálovom zápase proti Torontu. Hlavne zásluhou jeho formy v play-off sa Canadiens tešili z prvého Stanley Cupu po dlhých 13 rokoch.

Nasledujúca sezóna 1944/1945 sa niesla v duchu rekordov. 28. decembra 1994 nastrieľal do siete Detroitu päť gólov, ku ktorým pridal tri asistencie. Stalo sa to večer v deň, keď sa celý sťahoval do nového bytu a pred zápasom tvrdil, že je naozaj vyčerpaný. Jeho rekord až po 32 rokoch zlomil Darryl Sittler, keď nazbieral v jednom zápase desať bodov. Počas sezóny zlomil 25. februára 1945 rekord Joea Maloneho v počte gólov v sezóne, keď sa trafil rekordných 45-krát. Od tohto momentu sa mu všemožne súperi snažili zmariť jeho streleckú aktivitu. Richarda hákovali, sekali, dokonca ho sťahovali rukami na ľad. Osem zápasov sa nedarilo Mauricemu streliť vytúžený 50. gól, až prišiel posledný zápas sezóny v Bostone. Dve minúty a 15 sekúnd pred koncom stretnutia sa Richard dočkal a jeho úspech je doteraz jedným z najoslavovanejších momentov NHL. V bodovaní skončil druhý za Lachom a pred Blakeom. „Punch Line" tak obsadila prvé tri miesta produktivity.

V ďalšej sezóne, už po 2. svetovej vojne, aj keď Montreal opäť vyhral Stanley Cup, Richard vsietil už len 27 gólov, a tak zlé jazyky dávali 50-gólovú sezónu za následok veľkému počtu chýbajúcich hviezd ligy, ktoré bojovali na frontoch. Takéto reči však utíchli po tom, čo Maurice nastrieľal 45 gólov a získal Hart Trophy pre najužitočnejšieho hráča sezóny. Súperi pokračovali v znemožňovaní Richardovi hrať svoj hokej a v provokáciách. Všetko to vyústilo v druhom zápase finále proti Torontu, keď Richardovi povolili nervy a udrel hokejkou protihráča do hlavy. Richard bol suspendovaný na rozhodujúci zápas a Montreal ho prehral. Pred novou sezónou žiadal Richard spolu s kapitánom tímu Émile Bouchardom zvýšenie platu, čo generálny manažér Frank Selke rázne odmietol. Hráči na protest nenastúpili na prípravné zápasy, no keď videli, že odmietnutie hrať za „Habs" nepomôže, uspokojili sa s tým, čo zarábali a vrátili sa k hraniu hokeja. „Punch Line" však skončila po tom, čo Blake utrpel zranenie, ktoré ukončilo jeho kariéru a neskôr sa zranil aj Richard. To malo za následok nepostúpenie Montrealu do vyraďovacích bojov. Po iba 28 a 20-gólových sezónach potom nasledovali 43 a 42-gólové, z ktorých druhá menovaná z neho spravila najlepšieho strelca v histórii Canadiens.

V nasledujúcej sezóne 1951/1952 vynechal opäť pre zranenie 20 zápasov, no v play-off pomohol tímu prebojovať sa až do finále. V siedmom rozhodujúcom semifinálovom zápase proti Bostonu bol narazený Leoom Labinem rovno do kolena Billa Quackenbusha, čo spôsobilo Richardovi otras mozgu. Značne dezorientovaný, s tržnou ranou nad okom, ktorú mu zašili, sa vrátil na ľad a rozhodol sériu. Legendárna je jeho fotka podávania si rúk so súperovým brankárom Dickom Irvinom, ktorý mal taktiež symptómy otrasu mozgu a aj preto pustil Richardovu strelu za svoj chrbát. Finále proti Detroitu Montreal prehral v štyroch zápasoch, keď dal len dva góly.

zdroj: wikipedia

Ďalšia sezóna sa niesla v duchu prekonania rekordu NHL v počte strelených gólov Nelsa Stewarta. 29. októbra 1952 dvomi gólmi do siete rivala z Toronta rekord vyrovnal, za čo si vyslúžil dokonca od súperovho publika mohutné ovácie. Richardovi sa podarilo streliť vytúžený 325. gól, ktorý znamenal nový rekord až o štyri zápasy neskôr. Ovácie domácich boli tak silné, že dokonca porušili trámovú konštrukciu haly. Sezónu ukončil s 28 gólmi a 61 bodmi a stal sa prvým hráčom v NHL, ktorý dokázal pokoriť 20-gólovú hranicu v prvých desiatich plných sezónach kariéry. Ďalších sedem gólov Richarda v play-off znamenalo návrat Stanley Cupu do Montrealu. 18. decembra 1954 pokoril hranicu 400 gólov v NHL.

Agresia na ľade na Richarda pokračovala a Richard oplácal rovnakou kartou. Za následok to malo zlé vzťahy s prezidentom ligy Clarence Campbellom a následné pokuty a suspendácie. Po zverejnení kritiky v denníku Samedi-Dimanche bol nútený zaplatiť pokutu 1000 dolárov za tieto riadky: „Čo urobil, keď bol Jean Béliveau úmyselne dvakrát zranený Billom Mosienkom z Chicaga a Jackom Evansom z tímu Rangers. Nič. Potrestal Gordieho Howea, keď takmer vybil oko Dollardom St. Laurent'sovi? Nie. Zaujímavé, že len ja a Dick Irvin mám dosť odvahy bojovať za naše práva proti tomuto diktátorovi.“ Podľa Richarda Campbell neznášal frankofónnych Kanaďanov. To dávali najavo aj rozhodcovia a Maurice svoje nervy nedokázal držať na uzde. Koncom roka 1954 si Richard vyslúžil pokutu 250 dolárov za facku, ktorú dal rozhodcovi. Tak ako na ľade, aj medzi fanúšikmi, ktorí boli bežnými pracujúci ľuďmi, sa začala šíriť nenávisť voči anglicky hovoriacim Kanaďanom v meste. Frankofónne obyvateľstvo bolo chudobnejšie, väčšinou ho tvorila pracujúca trieda, ktorá robila vo fabrikách. Tie vlastnili Američania a hlavne anglicky hovoriaci Kanaďania.

Richard Riot

13. marca 1955 sa stretol Montreal Canadiens s Bostonom Bruins. Dodnes je tento zápas považovaný za jeden z najnásilnejších v dejinách NHL. Hal Laycoe z Bostonu hraním vysokou hokejkou zranil Richarda tak, že si jeho rana vyžiadala päť stehov, hra pokračovala až do prerušenia. Richard ako zmyslov zbavený a plný zlosti nazbieranej zo všetkých minulých incidentov, sa vyrútil na Laycoeho, ktorý zhodil rukavice a hokejku a bol pripravený na bitku. No Richard ho napadol hokejkou, ktorou mu zasiahol plecia a hlavu. Čiarový rozhodca, Cliff Thompson, sa ho rozbehol zastaviť, no Richard stihol na súperovi polámať hokejku. Keď sa mu napokon podarilo zastaviť, Richard sa neovládol a dvoma ranami zložil rozhodcu na ľad, ktorý skončil v bezvedomí. Ľad opustil Richard až s trénerom. Denník Montreal Herald písal, že Richardova tvár vyzerala ako zemiaková kaša.

Richard si vyslúžil trest do konca zápasu a aickú 100-dolárovú pokutu, Laycoe dostal 5+10 minút. Bostonská polícia vtrhla do haly zatknúť Richarda, no jeho spoluhráči zablokovali vstup do šatne. Polícia odišla až po tom, čo NHL sľubovala vyšetriť celú udalosť. Richard sa tak zatknutiu vyhol, no bol prevezený do nemocnice pre vážne zranenia hlavy a bolesti brucha. 16. marca prezident NHL, Clarence Campbell, nariadil stretnutie všetkých zúčastnených strán. Pojednávania sa zúčastnili všetci rozhodcovia, Richard, Laycoe, asistent generálneho manažéra Canadiens, Ken Reardon, generálny manažér Bruins, Lynn Patrick, tréner Canadiens, Dick Irvin, a šéf rozhodcov NHL, Carl Voss. Richard na svoju obranu uviedol, že si neuvedomil, že sa ho pokúša zastaviť rozhodca, ale myslel si, že je to ďalší hráč Bruins. Úmysel zaútočiť na Laycoea priznal.

Campbell po pojednávaní vydal 1200-slovný rozsudok, v ktorom sa písalo aj toto: „...Nemám žiadne pochybnosti o tom, že rozsudok na ľade, ktorý udelili rozhodcovia za úder do tváre protihráča, bol správny. Nemyslím si, že Richard napadol rozhodcu neúmyselne, ako povedal vo svojom stanovisku. Už pred približne troma mesiacmi došlo k podobnej situácii, keď Richard odmietal uznať rozhodcovskú autoritu v zápase. V tejto situácii bol trest miernejší, keďže ho spoluhráči zastavili. Hráč bol varovaný pred ďalším incidentom s rozhodcom. Pohár trpezlivosti však pretiekol. Či bol tento čin dôsledkom skratu alebo sa konal s jasným úmyslom, nie je podstatné. Bol to typ činu, ktorý sa nedá tolerovať ani hviezde. Richard je suspendovaný do konca sezóny vrátane play-off.“

V Montreale pokladali toto rozhodnutie za nespravodlivé a kruté. Bola to najdlhšia suspendácia, ktorú Campbell za svoje 31-ročné pôsobenie vo funkcii udelil. Kanceláriu NHL zaplavilo množstvo telefonátov, niektorí sa prezidentovi ligy vyhrážali smrťou. Všeobecne v lige však pokladali trest za mierny a nečudovali by sa ani vyššiemu. Jack Adams sa GM Detroitu vyjadril, že liga nemohla byť miernejšia a aj suspendáciu do januára by považoval za primeranú. Hráč Detroitu, Ted Lindsay, by pokladal aj doživotný zákaz hrať NHL za primeraný. Prezident Bostonu, Walter A. Brown, súhlasil s tým, že to je najmenší trest, aký mohla liga dať.

Frankofónni montrealskí fanúšikovia to však považovali za poníženie a suspendáciu svojho najobľúbenejšieho hráča pokladali za vyvyšovanie sa anglicky hovoriacich nad francúzsky hovoriacimi. Campbell na výhražné telefonáty nedbal a 17. marca sa rozhodol navštíviť domáci zápas Montrealu proti Detroitu aj keď mu to ostatní funkcionári veľmi neodporúčali. Už dve hodiny pred zápasom začali pred Montreal Forum protesty a snaha rozbiť bránu a vtrhnúť na štadión bola zatrhnutá políciou. Dav sa preto premiestnil na Cabot Square oproti hale a jeho počty presiahli 6000 ľudí. Okrem transparentov proti Campbellovi tu bolo vidieť nápisy ako: „Vive Richard", „No Richard, no Cup" alebo „Náš národný šport je zničený". Z davu „veselého“, ako ho na začiatku popisovali noviny, sa však stal dav „nahnevaný“.

Fanúšikovia začali hádzať kúsky ľadu a rozbíjať okná na električkách. Aj keď tento súboj bol bojom o prvé miesto, podľa brankára Canadiens Jacquesa Planteho zápas nikoho nezaujímal a všetci sa obávali davu, ktorý bol vonku. Tréner Canadiens sa vyjadril, že fanúšikov vôbec nezaujímalo, či v ten večer prehrajú hoci aj 1:100. V priebehu prvej tretiny sa do lóže posadil Cambell a 15 000 fanúšikov začalo bučať a onedlho zahádzali jeho miesto rôznym ovocím, zeleninou a odpadkami. Po prvej tretine vyhrával Detroit 4:1 a vyčíňanie pokračovalo. Aj napriek obrovskej snahe polície zastaviť zúrivých fanúšikov sa jednému podarilo prekĺznuť až ku Campbellovi a po tvárení sa, že mu ide podať ruku, mu jednu vrazil. Predtým, ako by vo fyzickom útoku pokračoval, sa polícii podarilo spacifikovať ho. Po chvíli bola v hale hodená bomba so slzným plynom, zápas bol prerušený a štadión evakuovaný.

Campbell našiel útočisko na klinike, kde sa stretol s generálnym manažérom Canadiens, Frankom Selkem, s ktorým podpísal dohodu pre Adamsa o kontumačnej výhre Red Wings v tomto zápase. Na zápase bol prítomný aj Richard, no ten štadión opustil hneď po vypuknutí násilností, keďže jeho prítomnosť by ešte viac rozvášnila dav. Evakuovaný dav sa pridal k šiestim tisícom demonštrantov pred štadiónom, kričal „Preč s Campbellom, nech žije Richard“ a vydal sa do ulíc. Dav napadal okoloidúcich, rozbíjal oná, prevracal autá, zakladal požiare. Viac ako 50 obchodov bolo zničených, 12 policajtov a 25 demonštrantov zranených. Demonštrácie skončili až o tretej ráno a bolo zatknutých vraj až 100 ľudí. Celkové škody sa vyšplhali na 100 000 dolárov (takmer 900 000 dolárov podľa dnešného kurzu). Adams vinil zo všetkého montrealských funkcionárov: „Ak by tak Richarda neospevovali, nespravili z neho takého hrdinu, že začal cítiť, že je viac ako celý hokej, nič z toho by sa nestalo.“

Incident bol udalosťou číslo jeden v celej krajine a ako Campbell, tak aj Maurice, boli nútení vyjadriť svoje stanovisko. Richard sa bál byť úprimný, keďže by to viedlo k ďalším násilnostiam, a tak do médií povedal: „Pretože som priveľmi bojoval, dostal som sa do problémov v Bostone a bol som suspendovaný. Je ťažké nepomôcť chlapcom v play-off, napriek tomu však chcem spraviť všetko dobré pre ľudí aj pre tím. Nerobte žiadne ďalšie násilnosti a podporte svoj tím proti New Yorku a Detroitu, ako sa len dá. Ja som svoj trest dostal a budúci rok sa vrátim a pomôžem klubu a chlapcom vyhrať ďalší pohár.“

Campbell ostal hrdý a považoval svoju účasť na zápase za povinnosť prezidenta ligy. Iného názoru bol rozzúrený starosta Montrealu, Jean Drapeau, ktorý považoval jeho účasť na zápase za provokačnú a vinil ho za všetko, čo sa v meste udialo. Jean Beliveau, center tímu, považoval v čase incidentu Campbellovu účasť na zápase za nevhodnú no po rokoch uznal, že v prípade, že by nenavštívil zápas, by pokazil svoje renomé, svoju autoritu a vo fanúšikoch by vyvolal pocit, že sa skrýva a boji. Pre suspendáciu Maurice prišiel o Art Ross Trophy, ktorú získal jeho spoluhráč, Bernie Geoffrion, ktorý získal o jeden bod viac. Za to ho dokonca vypískali v poslednom zápase sezóny vlastní fanúšikovia. Montreal síce v play-off postúpil do finále, ale podľahol Detroitu v siedmich zápasoch, keď sa prvýkrát v histórii stalo, že domáci tím vyhral všetky zápasy. Na lavičke Canadiens po sezóne skončil Dick Irvin, ktorý šiel do Chicaga, no o rok podľahol rakovine kostí.

Celý incident mal v sebe viac ako len boj za suspendovaného hráča. Mnohí veria, že práve tento moment viedol k Tichej revolúcii frankofónneho obyvateľstva Kanady v boji za rovnaké práva. Richard bol vnímaný ako hrdina, ktorý sa vzbúril proti nátlaku anglicky hovoriacich voči francúzsky hovoriacej etnicite, ktorej počty sa stále zvyšovali. Novinár André Laurendeau štyri dni po incidente napísal: „Môj brat Richard bol zabitý“ a poukázal na to, že dlho pasívny ľud, ktorý ticho sedel a zdal sa byť voči útlaku ľahostajný, sa prebudil.

Návrat na ľady NHL

V sezóne 1954/1955 mal Maurice Richard dva ciele: udržať svoje nervy na uzde a splniť sľub, ktorý dal fanúšikom. Do tímu pribudol Mauriceov mladší brat Henri a novým trénerom tímu sa stal Toe Blake, bývalý člen „Punch Line", ktorý sa spolu s generálnym manažérom, Frankom Selkem, okrem iného staral aj o pokoj Mauricea v zápasoch. Vyplatilo sa. Maurice nazbieral 71 bodov v základnej časti, 14 ďalších bodov v 10 zápasoch play-off a Canadiens sa tešili zo Stanley Cupu po oplatení prehry Detroitu vo finále. Richard strelil v rozhodujúcom zápase víťazný gól. V nasledujúcej sezóne po ukončení kariéry Émilea Boucharda zvolili spoluhráči za kapitána práve „The Rocket" a ten doviedol tím k ďalšiemu triumfu. V ďalšej sezóne, 19. októbra 1957 v zápase proti Chicagu, prekonal Maurice hranicu 500 gólov ako prvý hráč v histórii NHL. Sezónu ukončili „Habs" ziskom ďalšieho pohára, keď po vrátení zo zranenia „achillovky" pomohol tímu v play-off ziskom 15 bodov v 10 zápasoch. K triumfu prispel víťazným gólom vo finálovej sérii.

V sezóne 1958/1959 bol Maurice vo veku 37 rokov najstarším hráčom v NHL. Pre zlomený členok odohral v základnej časti len 42 zápasov, v ďalšej len 51 pre zlomeninu lícnej kosti. V oboch sezónach sa však Canadiens tešili zo Stanley Cupu, čo znamenalo päť víťazstiev v rade a čo doteraz znamená rekord NHL. Tím Canadiens z rokov 1955 – 1960 je považovaný za jednu z deviatich oficiálnych dynastií, ktoré rozoznáva NHL (zvyšné sú Ottawa Senators 1919-1927, Toronto Maple Leafs 1946-1951, Detroit Red Wings 1949-1955, Toronto Maple Leafs 1962-1967, Montreal Canadiens 1964-1969, Montreal Canadiens 1975 -1979, New York Islanders 1980-1983, Edmonton Oilers 1983-1990, pozn. autora)

Pred sezónou 1960/1961, 15. septembra 1960, Maurice Richard ukončil hokejovú kariéru. V oficiálnom vyhlásení Maurice zdôvodnil svoje rozhodnutie obavou z vážneho zranenia a tým, že ukončenie kariéry zvažoval už dva roky. Vo veku 39 rokov už bol preňho hokej prirýchly.

Na začiatku svojej kariéry mal Maurice prezývku „The Comet“ (kométa) a až neskôr sa dostal k známejšej „The Rocket“ (raketa). Tá je pripisovaná spoločne novinárom Baz O'Meara z denníka Montreal Star a Dink Carroll z Montreal Gazette. Toe Blake o ňom povedal: „Keď sa rozbehol, nič ho počas jeho cesty nedokázalo zastaviť.“ Glenn Hall sa pridal so slovami: „Čo si na ňom pamätám, boli jeho oči. Keď k vám priletel s pukom na hokejke, jeho oči sa leskli až svietili. Bolo to desivé.“ Maurice bol jedným z najtypickejším strelcov. Päťkrát viedol tabuľku strelcov a ani raz kanadské bodovanie. „Maurice by vám neprihral ani soľ,“ spomína jeden z jeho spoluhráčov.

Po ukončení kariéry mu Selke ponúkol pozíciu veľvyslanca tímu a po troch rokoch sa stal viceprezidentom tímu Canadiens, no cítil sa zbytočný, a tak o rok neskôr z funkcie odstúpil. Po ukončení kariéry hokejistu Richard hľadal zmysel ďalšieho života a bál sa, že ostane zabudnutý, a tak sa snažil svoje meno zviditeľniť. Založil časopis Maurice Richard's Hockey Illustrated, ktorý vlastnila firma 544/9 Tavern (544 gólov dal Maurice v kariére a číslo 9 nosil na drese, pozn. red.) a robil predavača mnohých výrobkov, vrátane piva, prípravkov na farbenie vlasov, autobatérií, rybárskeho náradia či detských hračiek. V roku 1972 sa napokon vrátil k hokeju, keď prijal pozíciu hlavného trénera Quebecu Nordiques vo WHA, no po dvoch zápasoch, výhre a prehre, to vzdal, keďže to podľa jeho slov nebolo preňho.

S manželkou Lucille vychoval sedem detí: Huguette, Maurice Jr., Norman, André, Suzanne, Polo a Jean. Mal 14 vnúčat. V roku 1992 oslavovali 50. výročie svadby, no dva roky na to Lucille podľahla rakovine. V roku 1998 bola Richardovi diagnostikovaná rakovina žalúdka. Zo zhoršujúcim sa zdravotným stavom sa uňho potom objavila Parkinsonova choroba a neskôr Alzheimerova choroba. Zomrel 27. mája 2000 na zlyhanie dýchacieho traktu v dôsledku rakoviny.

Canadian Press ho trikrát počas jeho kariéry označil športovcom roka, v roku 1957 získal Lou Marsh Trophy pre najlepšieho kanadského športovca. V roku 1960 Canadiens vyradili jeho dres s číslom 9 a v roku 1961 ho uviedli do Hokejovej siene slávy po udelení výnimky čakacej lehoty. V roku 1967 dostal prestížny titul Order of Canada, ktorý v roku 1998 nasledoval titul Companion of the Order of Canada. Do Kanadskej športovej siene slávy ho uviedli v roku 1975 a v roku 1999 dostal hviezdu na Kanadskom chodníku slávy. Ocenenia sa mu dostalo aj od anglickej kráľovnej, keď v roku 1992 dostal Queen's Privy Council for Canada. Po smrti mu v Quebecu odhalili sochu ako vôbec prvému človeku, ktorý nebol politikom. Od roku 1999 NHL udeľuje na jeho počesť Maurice „Rocket" Richard Trophy pre najlepšieho strelca sezóny.

P.S.: odporúčame pozrieť film The Rocket: The Legend of Rocket Richard.